Kresťanské hodnoty rovná sa „návrat do doby temna“?

Matej Gavlák
1. mája 2024   Spoločnosť   Komentár

Počúvame to neustále: kedykoľvek je na pretrase nejaký zákon na ochranu nenarodených, nejaký verejný prejav úcty ku kresťanským svätým, ozve sa niekto s otrepanou frázou pre jednoduchých: „To je návrat do stredoveku!“ – čo má vlastne reprezentovať návrat do „doby temna“. Ale aká je pravda? Rovná sa kresťanská kultúra dobe temna? A na akomže to svete potom sami progresívni extrémisti vlastne pracujú?

Čierna a biela

V prvú hodinu istej prednášky na VŠ nám dal prednášajúci nasledujúcu otázku: „Keď si predstavíte antiku, aké farby sa vám v mysli vyjavia? A keď si predstavíte stredovek, aké farby vtedy vidíte?“ Samozrejme, odpovede boli jednoznačné – antiku si všetci spájali s bielou a zlatou, kým pri stredoveku padali slová ako čierna a (v lepšom prípade) sivá.

Profesor nám vtedy ozrejmil, že to, ako vnímame farby v podstate reprezentuje to, v akom svetle vnímame dané obdobie. Výsledok: antiku vnímame nekriticky pozitívne, kým stredovek vnímame nekriticky negatívne.

Problém dnešnej histórie je ten, že učebnice dejepisu, knihy o dejinách, historické filmy a seriály tvoria ľudia, ktorí sú nekritickými obdivovateľmi starého Grécka a Ríma prehliadajúcimi (zámerne?) veľké negatíva týchto spoločností. Zároveň sú to zarytí ateisti a nepriatelia kresťanstva – a len máločo je väčším zosobnením dejín kresťanstva ako práve stredovek.

Otrok verzus poddaný

Avšak v kocke povedané: antická spoločnosť bola čisto otrokárska spoločnosť. Tretina všetkých obyvateľov Rímskej ríše boli otroci a v mnohých gréckych mestských štátoch otroci tvorili dokonca viac ako 50 percent všetkého obyvateľstva! Otrok nebol človek, ktorý by musel len od úsvitu do súmraku pracovať niekde na poli; otrok bol človek, ktorému nepatrilo ani vlastné telo – väčšina dievčat a mnohí chlapci boli v detstve a mladosti sexuálnymi hračkami svojich častokrát zvrhlých pánov. Toľko k „žiarivej antike“.

Boli to krvavé spoločnosti, kde sa nikto nepozastavoval nad tým, že taký Octavianus Augustus dal vyvraždiť okolo 100 senátorov – nepočítajúc nižšie šarže, otrokov ani nespomínajúc. Taký Cézar počas obkľúčenia Gala Vercingetorixa bez mihnutia oka vyvraždil možno až desiatky tisíc žien a detí. Galovia ich pustili za hradby dúfajúc, že aspoň ich Cézar ušetrí od hladu a meča, a nechá ich voľne prejsť. Nuž, nestalo sa. Ženy a deti pobil do poslednej osoby. Taká bola antika.

A čo stredovek? „Stredovek nikdy neexistoval“, „rozhodne nebol temný“ a bola to „fikcia, ktorú si ľudia vymysleli.“ To hovorí historik Dušan Zupka pre denník SME. Ozrejmuje, že celý pojem „vynašli“ talianski humanisti – ktorí vo všeobecnosti hlboko nenávideli katolicizmus a obdivovali antiku, ktorá im poslúžila ako baranidlo proti vtedajšiemu kresťanskému poriadku.

https://domov.sme.sk/c/23279545/historik-zupka-stredovek-nikdy-neexistoval-a-rozhodne-nebol-ani-temny.html

Ekonomicko-politický model 7. – 8. až 15. storočia (teda „stredoveku“) známy ako feudalizmus, bol v skutočnosti vyslobodením vtedajších národov z obdobia temna po páde Rímskej ríše. A že väčšina ľudí boli roľníci a poddaní? A? Ak by ľudia neobrábali pôdu, tak potom mohli už len rabovať – tých, čo ju obrábali. Poddaný nebol otrok. Rodiny poddaného sa kráľ a veľmoži nesmeli ani dotknúť – kráľ mal moc len nad hlavami rodín. Takže žiadne povinné očkovanie pre všetkých…

Cirkev zakladala nemocnice a hospice, podnietila vedeckú revolúciu, odrážala mohutné moslimské armády – my dnes nie sme schopní ani len otáčať gumené člny s migrantmi, nemocnice sa nám rozpadajú a dôveryhodnosť našich vedcov sa plne ukázala počas covidu. Vtedajšie hlavy štátov ako Sv. Ľudovít IX., Sv. Štefan Uhorský, sv. Václav, Richard I. Levie srdce, Filip August, Sv. Ferdinand III., Karol Veľký a ďalší, boli velikánmi západnej civilizácie, ktorých môžeme našim predkom dnes len tíško závidieť.

Katolícke impérium

Poďme však ďalej. Keď sa povie slovné spojenie „kresťanská kultúra“, nepríde mi na um obdobie stredoveku, o ktorom si myslím len to najlepšie. Príde mi na um úplne iné obdobie, o ktorom raz istý kňaz vyhlásil, že to bol „vrchol kresťanskej civilizácie“. Reč je o habsburskej ríši 18. – 19. storočia (od roku 1867 známej ako Rakúsko-Uhorsko).

Iste, Slováci stále pociťujú stigmu násilnej maďarizácie, ktorá bola viac než reálna. Ale skúsme sa na chvíľu nad to povzniesť.

Rakúsko-Uhorsko bolo totiž skutočne posledným nezávislým štátom, v ktorom sme existovali. Nebolo ovládané ani Petrohradom, ani Bruselom/Washingtonom, ani cudzími vojskami, ani cudzími bankármi. Bol to štát Stredoeurópanov, na čele ktorého stál rod Habsburgovcov, ktorý, hoci rozprával nemecky, nebol pronemecký. Iste, Jozefovi II. boli bližší Nemci, taká Sisi však napríklad obdivovala Maďarov a František Ferdinand d’Este chcel pre zmenu spraviť pilierom ríše jej slovanský element. Dodnes sa zachovali jeho plány na zriadenie tzv. „Spojených štátov veľkého Rakúska“, na ktoré chcel nadviazať aj bl. Karol Habsburský, náš posledný kráľ a cisár.

Habsburské impérium bolo ríšou, ktorá vo svete vynikala svojou kultúrou a vedou. V historickom románe „Tebe patrí ríša“ o prvom cisárovi nezávislej Brazílie, Pedrovi I., sa nachádzajú o našej vtedajšej ríši aj tieto slová:

„Rakúsko bolo najmocnejšou a najvplyvnejšou veľmocou v Európe, centrom Svätej aliancie európskych monarchov. Bolo tiež jednou z najkultúrnejších a najosvietenejších krajín…“

Habsburská ríša 19. storočia bola ríšou valčíkov, prísnej no vznešenej dvorskej etikety, hrdej vojenskej kultúry, veľkých dejín a rovnako veľkých objavov. V uvedenom období sme podnikli dve mimoriadne vedecké expedície: prvou bola plavba okolo sveta a druhou bola plavba Severným ľadovým oceánom, kde rakúsko-uhorskí polárnici našli úplne novú zem, do tej doby nikdy nezaznamenanú. Ostrov dnes patriaci Rusku stále nesie názov „Zem Františka Jozefa“.

O Rakúskom impériu sa v západných kaviarňach s posmechom hovorilo ako o „poslednom spojencovi pápeža“. A išlo o vskutku pravdivé prirovnanie. V impériu až do jeho posledných chvíľ platila starobylá zásada „trónu a oltára“, kedy Cirkev posväcovala autority a vzdelávala ľud, kým štát svojimi zbraňami Cirkev ochraňoval a bránil. Ak sa Stalin v období po II. svetovej vojne pýtal „Koľko divízii má Vatikán?“, tak o období pred I. svetovou vojnou by sme mohli s čistým svedomím povedať, že pápež vždy mohol počítať so všetkými divíziami Rakúsko-Uhorska.

Viera u habsburských panovníkov nebola len prvoplánová pretvárka, ako je tomu u mnohých dnešných politikov (spomeňme si napríklad na bývalého predsedu KDH, A. Hlinu). Karol je vyhlásený za blahoslaveného. František Jozef osobne viedol ulicami Viedne veľkú procesiu na sviatok Kristovho Tela a na Veľkonočný štvrtok umýval nohy tým najposlednejším zo svojich poddaných. Karol VI. definitívne vyhnal moslimov z našich južných území. A takto by sme mohli pokračovať „donekonečna“.

V skratke: keď niekto hovorí o silnej kresťanskej politike, predstavujem si silný štát so sebavedomým národom, či národmi. Štát, ktorého ľud je vychovávaný Kristovým Evanjeliom a na oplátku bráni Kristovu Cirkev. Predstavujem si civilizáciu s vysokou kultúrou a spoločenskými mravmi, ktorá sa nebojí veľkých vedeckých objavov, pred ktorou utekajú západní bezbožní revolucionári a ktorej sa právom obávajú ešte aj mocnosti Východu. Len impérium, ktoré z Kristovho učenia urobí základný kameň svojej existencie, môže byť takto mocné, vznešené a úspešné. Aj keď ho tvoria len malé národy strednej Európy.

Vitajte v CyberPunku!

Už teda vieme, akú budúcnosť pre nás hlásne trúby hesla „Návrat stredoveku!“ nechcú. Akú budúcnosť nám však oni sami chystajú – keďže sú zjavne pri moci? („Návrat stredoveku!“ je formou „varovania“, čo by bolo, keby kresťania opäť vládli…)

Dlhodobo si všímam, že to, kam naša spoločnosť smeruje, najlepšie reprezentuje dystopická sci-fi počítačová a konzolová hra s názvom CyberPunk 2077. A nie som ani zďaleka jediný, kto si to myslí. Britský IT web verdict.co.uk má úplne rovnaký názor:

„Hoci cyberpunk je subžáner vedeckej fantastiky, ktorý spája pokročilé futuristické technológie v dystopickom svete, známe kultúrne smery – zábava, dizajn hry, architektúra, móda a moderné technológie – naznačujú, že už žijeme v cyberpunkovom svete.“

„Preložené“ do slovenčiny: my už žijeme v CyberPunku 2024. Ale aký má byť CyberPunk 2077, teda doba našich detí a vnukov?

Už z prvého pohľadu na hru vidieť, že v tomto svete chýba ľudskosť. Nahradila ju robotika a právo silnejšieho. Namiesto lásky tu badať len nenávisť (možno ešte explicitnú sexualitu), namiesto priateľstva tu je „kšeftarina“, namiesto organizovaného náboženstva sú tu len podivné pseudosekty (kresťanstvo, judaizmus i islam tu existujú, ale sú tak na úrovni satanistov). Väčšinu obyvateľstva tvoria v nič neveriaci nihilisti. Priznávam však, že to je len môj dojem z pár videí, čo som si pozrel. Tu je pre zaujímavosť oficiálny sprievodný text ku hre:

„Vstúpte do roku 2077, do sveta posiateho dystopickými metropolami, kde násilie, útlak a kybernetické implantáty nie sú len bežné – sú to nevyhnutné nástroje na dosiahnutie úspechu.“

Nechajme tiež prehovoriť jedného z fanúšikov hry CyberPunk 2077, youtuber OrangeRiver opisuje svet hry nasledovne:

„Autonómne mesto Night City, v ktorom sa odohráva väčšina hry, sa nachádza v Kalifornii a má vyše 5 miliónov obyvateľov. Je to multikultúrne veľkomesto ovládané korporáciami, korupciou, organizovaným zločinom a gangmi. Je tu obrovské množstvo väčších či menších súbojov medzi týmito skupinami.“

Mesto NightCity (doslova „Nočné mesto“ – vskutku príznačný názov pre túto „čarovnú“ budúcnosť) neovláda volená ani iná vláda, ale korporácie. Každú ulicu, či obvod mesta tvoria iné národnosti, iné pseudonáboženstvá, iné megakorporácie – všetky však voči sebe navzájom prechovávajúce nenávisť a vedúce neustálu krvavú „vojnu gangov“.

Mesto je z väčšej časti „zahltené dlhom, korupciou a bezdomovectvom“ a 2/3 ľudí tu žijú pod hranicou chudoby. Práve ekonomický kolaps primäl mestá, aby správu nad nimi prevzali bohaté megakorporácie. V tomto svete vlastní väčšinu bohatstva 10 percent nevolených a nikdy nevidených, teda, dalo by sa povedať „neviditeľných“ supermagnátov. Morálku tu taktiež neskúšajte hľadať: u mnohých „mužov“ i „žien“ si nikdy nemôžete byť istí, či sa takí aj narodili. Inokedy je ťažké vôbec rozoznať, o aké pohlavie vlastne ide…

Kto môže pochybovať o tom, že takto nejako by naozaj mohlo vyzerať progresívne Slovensko o 50 – 70 rokov?

Ešte stále to máme vo vlastných rukách

„Stredovek“ v mysliach progresívcov rovná sa „doba temna“. Dobre. Ale sú to ONI, kto v skutočnosti vytrvalo a s nesmiernou usilovnosťou pracuje na novej dobe temna. Dobe bez viery, lásky a hrdosti k vlastným dejinám a vlastnému národu. Dobe bez národov ako takých. Dobe megakorporácií a dlhového otroctva. Dobe CyberPunku.

Bolo to vo vedecko-technickom programe HydePark na programe ČT2, kde jeden starý progresivisticky ladený profesor povedal zhruba takéto slová:

„V najbližšej budúcnosti sa rozhodne o tom, či svet bude aj naďalej kráčať v šľapajách progresivizmu a vedecko-technického rozvoja, alebo sa vráti späť do stredoveku.“

Áno, máme to vo svojich rukách. Ešte stále môžeme zachrániť Slovensko a strednú Európu od morálnej degenerácie, ktorú títo (nazdávam sa, že) skrytí satanisti označujú za „progres“. Ešte stále môžeme byť svetlom okolitých národov a záchranou Európy, ako nám to predpovedal nielen sv. Ján Pavol II., ale aj viacerí západní konzervatívni a katolícki komentátori ako pán Charles Coulombe, či britský Catholic Herald. Len sa nesmieme vzdať svojej viery a svojej stredoeurópskej/slovenskej jedinečnosti.

P.S.: Kto by mal záujem, môže si na záver ešte pozrieť približne 3-minútové video z nádhernej eucharistickej procesie v New Yorku, z ktorej je mimochodom aj titulný obrázok k článku. Rozhodne stojí za to! NYC EUCHARISTIC PROCESSION (youtube.com)

PDF (formát pre tlač)