Denník N

Od smrti Sennu uplynulo 30 rokov. V zničenom aute našli rakúsku vlajku, ktorou si chcel uctiť Ratzenbergera

Ladislav Urbán
Ladislav Urbán

➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.

Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.

🏒 Denník N na MS v hokeji: V dejisku sú reportéri Štefan Bugan a Michal Šášky, s ktorými moderátori Pavol Kliment a Jana Sedláková nahrávajú podcast Bugan a Šášky z MS. Každý deň pripravíme aj newsletter 300 slov z MS, ktorý vychádza aj ako podcast. Po každom slovenskom zápase prinášame Panel expertov. Pozrite si hlavnú stránku MS v hokeji.

Nedeľa 1. mája 1994, spočiatku celkom normálny deň. Vlastne pre šesťročného chlapca, ktorý sa vo svojej prvej sezóne v úlohe fanúšika tešil na Veľkú cenu San Marína ako na každý víkend s pretekmi F1, to bolo niečo špeciálne.

To však ešte netušil, že zhruba štvrťhodinu po štarte bude prostredníctvom televíznej obrazovky spoločne s miliónmi ďalších divákov svedkom jednej z najväčších tragédií v histórii F1.

Fatálny náraz v rýchlosti vysoko nad 200 km/h do betónovej steny v zákrute Tamburello neznamenal len smrť trojnásobného majstra sveta Ayrtona Sennu, ale aj začiatok trúchlenia, ktoré cítime aj po 30 rokoch.

Pre mňa, vtedy šesťročného šokovaného chlapca, to bola strata detského hrdinu a tieto pocity ožívajú pri každom návrate F1 na okruh v Imole.

Dnes, presne 30 rokov od nehody, je to ešte intenzívnejšie.

V tomto texte sa dozviete:

  • o akú pomoc ho žiadala polícia;
  • akým gestom si chcel uctiť svojho kolegu;
  • že Newey cíti dodnes dávku viny;
  • v čom spočívala mystickosť Sennu.

Meno, ktoré pozná každý

O Sennovom talente nebolo pochýb prakticky od začiatku jeho kariéry. Pomohlo mu aj zázemie, keďže pochádzal z dobre situovanej rodiny. Na svojej ceste do F1 vyhral takmer všetko, čo vyhrať mohol.

Do najvyššej motošportovej kategórie sa dostal v roku 1984 vo farbách tímu Toleman. Už počas prvej sezóny dokázal stáť trikrát na pódiu. V pretekoch pravdy v Monaku 1984 sa kvalifikoval na trinástom mieste, aby v hustom daždi predviedol nezabudnuteľný výkon.

V aute, ktoré malo od najlepších ďaleko, dokázal v náročných podmienkach zmazať manko a finišoval druhý. Len sedem sekúnd za svojím budúcim veľkým rivalom Alainom Prostom na bezkonkurenčne najlepšom McLarene.

Práve rivalita medzi ním a Prostom bola charakteristickou črtou prelomu 80. a 90. rokov v F1. Mnohí považujú ich súboje – často za hranicou férovosti a športového ducha – za jedny z najpamätnejších v histórii tohto športu vôbec.

Prost bol, čo sa týka čísel, úspešnejší, získal štyri majstrovské tituly, Senna o jeden menej. Brazílčan má však dodnes výrazne viac fanúšikov ako Francúz. Prost bol vyslovene pokojný, pragmatický a analytický typ pretekára. Senna bol otvorenejší – možno aj preto má dodnes u fanúšikov navrch.

Vnímanie Sennu po troch desaťročiach od jeho smrti vystihol niekdajší dlhoročný šéf F1 Bernie Ecclestone. „Ak požiadate hocikoho, aby vám povedal meno jazdca F1 z minulosti, okamžite povie – Ayrton.“

Jeho niekdajšia tlačová manažérka Betise Assumpcaová v knihe Ayrton Senna od Christophera Hiltona spomína na ošiaľ, ktorý v tom čase panoval v Brazílii. Senna bol iný ako domnelý obraz o Brazílčanoch. Podľa jeho dlhoročnej spolupracovníčky chcel, aby ho ľudia mali radi, ale nehodlal sa kvôli nim meniť.

Jeho otvorenosť a dnes často až nepredstaviteľná priamosť a úprimnosť – niektorí ju označovali ako arogantnosť – pôsobila na ľudí ako magnet.

Po jeho víťazstve na domácej pôde v roku 1991 musela zasahovať až polícia. „Keď prišiel po veľkej cene k svojmu domu v Sao Paule, čakalo ho tam cez dvetisíc ľudí. Nemohol sa cez nich predrať a musel nasadnúť do policajného auta, aby sa dostal k domu. Dav tam zostal stáť až do jednej hodiny ráno a polícia musela požiadať Ayrtona, aby vyšiel von,“ píše sa v knihe.

„Inak by tie dve tisícky ľudí nikdy neodišli a polícia sa začínala báť, že by mohlo dôjsť k nejakým problémom. Senna musel vyjsť von a postaviť sa s trofejou na trojmetrový múr, aby ho mohli všetci opäť pozdraviť, pod podmienkou, že len čo ho uvidia, rozídu sa.“

11 rokov pokoja

V prvých rokoch F1 prišlo o život mnoho mladých jazdcov. Do dnešného dňa zomrelo vo veľkých cenách 32 pretekárov, veľká väčšina v 50., 60. a 70. rokoch. Dôvodom bolo najmä to, že vývoj monopostov napredoval rýchlejšie ako dôraz na bezpečnosť pilotov na okruhoch.

Tento stav sa začal zlepšovať v 80. rokoch, ktoré priniesli dve úmrtia počas veľkých cien. V máji roku 1982 zomrel počas belgickej kvalifikácie legendárny Gilles Villeneuve. O mesiac neskôr zomrel paradoxne na Okruhu Gillesa Villeneuva Riccardo Paletti. Stále bolo čo zlepšovať, a ako ukázala budúcnosť, nedostatkov bolo viac než dosť.

Nasledovalo však jedenásť rokov pokoja. Všetko zmenil prelom apríla a mája 1994, ktorý patril Veľkej cene San Marína.

Rakúšan Roland Ratzenberger vstupoval do svojho tretieho víkendu v F1. Tridsiatnik sa najprv nekvalifikoval na otváracie preteky sezóny v Brazílii, aby v nasledujúcej Veľkej cene Pacifiku finišoval jedenásty. San Maríno bolo jeho tretím a zároveň posledným vystúpením v F1.

Čo sa stalo. V poslednej časti sobotnej kvalifikácie prešiel zákrutou Acque Mineralli zrejme tak, že došlo k uvoľneniu predného krídla jeho monopostu. Namiesto toho, aby zašiel do boxov skontrolovať či vymeniť tento komponent, pokračoval ďalším rýchlym kolom.

Keď jeho monopost prekonal rýchlosť 300 km/h, predné krídlo sa odtrhlo a vošlo pod auto, čím sa predné kolesá ocitli vo vzduchu a Ratzenberger bol bezmocný. Vo vysokej rýchlosti nad 300 km/h nedokázal riadiť ani brzdiť. V zákrute Villeneuve opustil trať a takmer čelne narazil do betónovej steny. Nemal najmenšiu šancu prežiť.

Vtedy nameraná hodnota preťaženia na úrovni 500 G v momente nárazu je najvyššou, akú kedy v F1 zaznamenali.

V tom čase boli štandardy televízneho vysielania iné ako dnes a priamy prenos zachytával nielen následné vyslobodzovanie bezvládneho Ratzenbergera z auta, ale aj jeho neúspešné niekoľkominútové oživovanie. Dnes niečo nepredstaviteľné.

Všetci zúčastnení boli hlboko zasiahnutí. Medzi tými, na ktorých bolo vidno pohnutie, bol aj Senna, ktorý bol veľmi emotívnym človekom so všetkým, čo k tomu patrí.

Dôležitú úlohu v jeho rozpoložení zohrávala aj jeho silná viera. Vtedajší lekár FIA Sid Watkins mu odporučil, aby na druhý deň nepretekal a radšej sa šiel odreagovať. Brazílčan sa však nechcel vzdávať a rozhodol sa nastúpiť. To, čo nasledovalo, zmenilo celú F1.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Pridajte sa k predplatiteľom

Formula 1

Motorizmus

Šport a pohyb

Teraz najčítanejšie