O rozhlase a slobode
➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.
Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.
Do Slovenského rozhlasu chodievam pravidelne už osemnásty rok. Obrátená pyramída ma vždy fascinovala geniálnou architektonickou koncepciou pyramídy v pyramíde a veľkým otvoreným priestorom prepojených galérií. Keď v sobotu po polnoci dovysielam, vždy ešte pár minút stojím na galérii na ôsmom poschodí, opieram sa o zábradlie a s úžasom počúvam rozhlasové nočné ticho.
Tma milosrdne zahaľuje opotrebované zariadenie z osemdesiatych rokov a sedimenty nových čias. Priestor pyramídy je doslova nabitý energiou ľudí, ktorí v nej desaťročia vytvárajú a uchovávajú kultúrne hodnoty a sú hrdí, že si to (napriek všetkému) nedali nikdy vziať. Znie to možno pateticky, ale práve táto stavovská hrdosť je pre nich omnoho dôležitejšia ako pocit neustáleho podfinancovania a pocitu, že takmer všetky politické garnitúry sa k verejnoprávnemu rozhlasu (a televízii) správajú ako ku kurtizáne z Maupassantovej poviedky Guľôčka. Je im dobrá, iba keď ju môžu využiť. Kultúra ich nezaujíma. V princípe ňou otvorene pohŕdajú.
Až donedávna som mal ešte jeden obľúbený rozhlasový rituál. Cesta do nahrávacích štúdií viedla okolo veľkého nákladného výťahu. Vždy som na ňom na pár sekúnd otvoril dvere a nadýchol sa zvláštnej ťažkej vône pripomínajúcej autodielňu. Chvíľu som ten zvláštny pach zadržal v pľúcach a potom výťahové dvere opäť zavrel. Udialo sa to stovkykrát. Až raz som otvoril dvere, nadýchol sa a … vo výťahu zazvonil telefón.
Ten nečakaný zvuk mi
