O paralelnom Slovensku: kým sa samo nepodvolí, nemôžu ho Fico a spol. ovládnuť

Psychológovia to dôverne poznajú. Keď chce jeden z partnerov vyjadriť frustráciu z odťažitosti toho druhého, povie, že nežijú spolu, ale vedľa seba. Hovorí sa tomu aj paralelné životy, spoločné a predsa oddelené.

Čo ak však žijú paralelne, teda vedľa seba dve významné časti jednej a tej istej spoločnosti?

Nazdávam sa, že Slovensko za súčasnej vlády k tomu smeruje. Jej brutálne a neakceptovateľné kroky mobilizujú odpor v podobe občianskych aktivít, ktoré majú tendenciu prerásť do vzniku paralelných inštitúcií či aspoň sebapodporných, od štátu nezávislých štruktúr.

Príbeh rozdeleného Kosova

Podľa etymológie, teda súčasti jazykovedy skúmajúcej pôvod slov výraz paralelný pochádza z gréčtiny (parallēlos) a znamená nachádzajúci sa, stojaci, bežiaci vedľa seba. Ide teda o súbežnosť, ktorá neraz vzniká ako forma odporu.

Ak ostaneme v Európe, tak najznámejším novodobým prejavom tohto fenoménu bol vznik paralelných štruktúr – školských, zdravotníckych, dokonca aj úradných – medzi kosovskými Albáncami v 90. rokoch minulého storočia. Reagovali tak na fakt, že juhoslovanský prezident a komunistický autokrat Slobodan Milošević odobral Kosovu, vtedy provincii na juhu Srbska, autonómiu. Tú prevažne albánskej spoločnosti (Srbi tvorili pätinu populácie) udelil v roku 1974 na svoju dobu liberálny prezident Josip Broz Tito.

Keď bola v správnom centre Kosova v Prištine uzavretá albánska univerzita a štát nariadil zrušenie albánskych škôl, vytvorili si kosovskí Albánci vlastné, paralelné školy. Po rodinných domoch a po pivniciach vyučovali učitelia a vysokoškolskí pedagógovia žiakov a študentov vďaka finančnej podpore bohatej diaspóry zo západnej Európy.

Štát a jeho mocenské inštitúcie s tým nič nezmohli – nemali príliš ako. Násilne uzavrieť jednu školu by azda šlo, v prípade stoviek škôl je to vylúčené.

K čomu vznik paralelného Kosova napokon viedol? Ako vieme, väčšinová utláčaná albánska a menšinová utláčajúca srbská časť jednej a tej istej spoločnosti sa od seba natoľko vzdialili, natoľko prerástli nenávisťou voči „tým druhým“, až to viedlo k etnickým čistkám a leteckému zásahu NATO.

Otázka znie, či by sa tak stalo, aj keby Miloševićov režim nebol represívny. Nazdávam sa, že nie. Prvotný nebol albánsky separatizmus, ale srbská hegemónia brutálne potláčajúca „tých druhých“.

Sebazáchovné občianske aktivity zlikvidovať nemôžu

Ak sa vrátime na Slovensko, tak Ficov režim nie je represívny v zmysle nacionalistickom ako ten Miloševićov, nie je namierený voči etniku, ale voči demokratickým oponentom.

Všetko, čo sa tu deje od vlaňajšieho nástupu tejto koalície minimálne až do najbližšieho leta, keď podľa premiéra „nastane pokoj“ (čo znamená v ich perverzných predstavách zlikvidovanie odporu), vykazuje znaky snahy o brutálne ovládnutie všetkých zložiek spoločnosti, aké tu od socializmu nebolo.

Občianska spoločnosť sa, pochopiteľne, mobilizuje, statoční ľudia dávajú najavo všetkými dostupnými (a legálnymi) formami svoj odpor. Ako však vidíme, nestačí to. Ani demonštrácie neodradia túto garnitúru od jej zámerov plných nenávisti a pomsty. Likviduje inštitúcie, od ochrany prírody po justíciu, štruktúry, zbavuje sa nepohodlných.

Jedno však zlikvidovať nemôžu – sebazáchovné občianske aktivity.

Fico a spol. nemajú ako zlikvidovať pomoc občanov Ukrajine, nemôžu odradiť občanov od snahy pomáhať si a podporovať sa navzájom, a to nielen verbálne, aj finančne. Ak by vznikol fond na podporu tých, ktorí trpia represiami tohto režimu, vyhodených z práce a inak perzekvovaných, ako o ňom hovoril kolega Martin M. Šimečka, tak Fico a spol. nezmôžu proti tomu nič.

Môžu ovládať štát, nemôžu však ovládnuť naše životy a našu slobodu. Kým sa sami nepodvolíme, nemôžu nás ovládnuť.

Takto chápané paralelné Slovensko sa môže zdať východiskom z núdze a ostáva iba veriť, že paralelné školy ako v Kosove tu nevzniknú. To by bol definitívny dôkaz „odtrhnutej spoločnosti“, takej, ktorej prodemokratická a prozápadná časť rezignovala na predstavu, že v budúcnosti sa to zmení. Išlo by o definitívu v zmysle porážky – tam však nie sme a nazdávam sa, že ani nebudeme.

Samozrejme, toto všetko neznamená akceptáciu stavu, aký je, stavu, že táto koalícia chce brutálne potlačiť aj občiansku spoločnosť, zamýšľa z mimovládok urobiť zahraničných agentov. Treba tomu zabrániť zo všetkých síl, aj s pomocou EÚ, do ktorej vstup si teraz pripomíname.

Hovorím o inom. Akokoľvek Fico a spol. budú brutálni, neovládnu aktivity slobodných občanov. Kým, ako som spomenul, sami nerezignujú.

Antielitársvo ako munícia populistov a extrémistov

Takto chápané paralelné Slovensko je pozitívny fenomén, pretože ide o opak rezignácie. Za hrozbu, naopak, považujem fakt, že sa tým ešte viac prehĺbi ryha vnútri spoločnosti. Delenie na „my“ a „oni“ je už často klišé, výraz bez obsahu, mantra a fráza. Za iluzórne považujem spájanie rozdelenej spoločnosti ako takej, to je možné iba s časťou „tých druhých“, v mojom prípade o nijaké spájanie s presvedčenými podporovateľmi Putina nestojím.

Riziko tu však je. Paralelná spoločnosť ešte viac povzbudí antielitárstvo, ktoré sa ukazuje ako hybná sila a munícia populistov a extrémistov. Tí, ktorí si budú navzájom ako občania pomáhať a ešte užšie sa prepoja na protest voči Ficovmu režimu, budú ešte viac sympatizantmi tohto režimu obviňovaní, že sú protištátne živly.

Nevadí. V situácii, keď štát (opäť) uniesla táto garnitúra, je takáto demagógia cena, ktorú je potešením zaplatiť. Ide vlastne o kompliment, podobne ako keď vás urazí Ľuboš Blaha alebo niekto podobný.

S tými, ktorí o to ani zamak nestoja, spojiť rozdelenú spoločnosť nemáme ako. Nielen Otto Šimko ukazuje, že občas je nevyhnutný sebazáchovný boj.