Je ráno. Slnko už vypeká, akoby nemohlo byť po včerajšom dni unavené. Mohlo, keby to takto fungovalo. Nie, nič z toho, slnečná aktivita sa zvyšuje rýchlym tempom. Moje telo zahaľuje len tenučké tričko. Keby nebolo treba… Úvahy, veď prečo…
Jedno vrznutie dverí a všetky oči jedným smerom. Dvere, to je ten bod a uprostred nich ja. Sám, tlačiaci sa dovnútra. Možno vietor, poháňa ma, akoby ma už chcel vteperiť za dvere. Neponáhľam sa, nemám dôvod. Som pokojný, vyrovnaný sám so…
Kráčam po schodoch. Moje nohy, sú neskutočne ľahké, akoby som ich ani nemala. Ale mám, sú presne na svojom mieste. Pravá, ľavá, ešte raz sa na ne pozriem a pokračujem v ceste. Nejaké schody za mnou a predo mnou tiež, dvanásť poschodí…
Vôňa, vráža mi do nosa. Nádhera, kávové zrná, mám ich pred očami. Tie tvary, zbožňujem ich vo všetkých podobách. Akoby som sa práve ocitla v reklamnom spote, kochám sa pohľadom na ne. „No, len sa na ne pozri!“ chcem vykríknuť a dať to na…
Deň či noc, neviem, akoby som ani nevedela čo so mnou je. Nevnímam, možno len… Aspoň svetlo, možno jeden jediný záblesk, hneď by som vedela. Tie oči, vyvíjam tlak, chcem si odlepiť viečka. Nič, dnes to jednoducho nefunguje. Nedokážem to…
Pohľad na hodiny, len taký rýchly, aj ten však hovorí za veľa. Zostáva mi ešte čosi, veľa toho však nie je. Mala som to vypočítané a teraz toto. Teória a prax, začína to byť zložité. „Gabika, chce ťa vidieť Rišo.“ Diana, jej hlas prišiel…
Slnko sa ešte neprebudilo, okolo mňa tma. Hustá, čierna, možno by sa dala aj nožom krájať. Moja profesorka, ona to tak hovorievala. Zrak neklame, tento pocit sa ma zmocnil okamžite po prebudení. Ťahám perinu vyššie, k telu sa mi dostal…
Ticho. Len ja a vietor. Pohráva sa mi so sukňou, je dotieravý, akoby nechápal, že čosi také sa dievčatám nerobí. Snaživo si ju pridŕžam rukou. Aj tak tu nikto nie je, preletí mi hlavou, keď sa rozhliadnem dookola. Toto pomyslenie mi nerobí…
Mráz, dnes poriadne prituhlo. Človek čosi také veľmi často nevidí, ani zima už nie je, čo bývala. Naťahuje sa, aj nejaké zvuky sa jej derú z úst. Konečne víkend, aspoň vie, že žije. V pracovné dni je to o ničom. Káva, ešte tá jej chýba,…
Lúka, všade tráva. Zelená. Taká svieža, akoby sa viac farby do nej ani nevošlo. Jej oči to tak vidia. A kvety, je ich tu toľko, kdesi pri lese je začiatok. Pri tom strome, ukazuje prstom pre seba, len tak. „Takto sa to nerobí, taká veľká…
Kuchyňa. Možno miestnosť ponášajúca sa na ňu. Podlaha pod jej nohami vydáva zvuky. Vŕzga a nielen to, je to zmes zvukov, akoby tvorili súbor. Hm, znie to, akoby bola počítačový špecialista. Omyl, v tomto prípade to však nie je zásadné a…
Sedí. Lakte opreté o zábradlie, pobolievajú ju, už kedysi jej matka hovorila, že ich má špicaté. Jeden pohľad a dáva jej za pravdu. Asi áno, potiahne si z cigarety a pritiahne si pletený sveter k telu. Zima, keby aspoň svietilo slnko.…
V kuchyni teplo a rušno. Pohybuje sa okolo sporáka, na nohách teplé papuče. Dostala ich do daru, nemôže za to, od nôh je jej stále zima. Má to mame, bola rovnaká. Hm, vôňa kakaa, ešte posýpku a pomaličky finišuje. V hrnci to tiež vyzerá…
Sedí pri stole. Lampa svieti, za oknom je tma. Jeseň, toto obdobie nemá veľmi rada. Možno farebné lístie, to áno, je také fotogenické. Odfotí si ho pri každej príležitosti, čím farebnejšie, tým lepšie. Je večer. Možno nie tak celkom, ale…
Dnes je taký deň. V práci, jeden z tých, ktoré musím pretrpieť. „Nie si sám,“ poznámkuje moje pripomienky Diana. Akoby som sa jej pýtal. Hm, nechcem byť protivný, ale nemám ju rád, medzi nami nie sú žiadne sympatie. Dokonca ani neutrál, je…
Hlava. Držím ju vzpriamenú, nevychyľujem ju na žiadnu stranu. Rovno ako svieca, dalo by sa povedať. Cítim sa akosi strnulo, rovnako ako moje telo,. Nehýbem sa, dokonca mám dojem, že by som to ani nedokázala. V tomto okamihu nie. Vlasy mám…
Ivana, Kamila, Lucia, Katarína, ale aj Denis, Patrik, Jakub a možno… Kráča ulicou. Jej meno je zahalené tajomstvom, jedna z mnohých. Ticho, okolo nej žiadne zvuky, možno len jej rýchle kroky. Snaží sa, akoby musela. Sobota, celkom horúci…
Púšťam sa do toho, ukladám písmená jedno vedľa druhého. Celkom mi to ide, písmo veľmi úhľadné nie je, ale toto nikdy nebolo moje. Jednoducho žiadny krasopis. Sedím na stoličke, telo sa mi lepí k podkladu, biele tielko je takmer premočené.…
Horúco. Možno ani nie, večer spŕchlo, nádherný jemný dážď nesúci so sebou potrebné osvieženie. Trvalo to dlho, toľko horúcich dní a rozpálených nocí, keď sa aj posteľná plachta lepila človeku na telo. Je to preč, konečne. Prenikavé…
Miestnosť. Izba, toto pomenovanie sa mi zdá lepšie. Možno vyjadruje viac a keby aj nie, jednoducho to tak bude. Chcem a hotovo, som tvrdohlavá. Boli časy, teraz som už umiernená, kedysi by som sa aj bila. Možno nie doslovne, ale… Stojím,…
Vrznutie. Otvára dvere a zasa ten zvuk. Nepríjemný, ale Milan sa nepochlapil. Pripomínala mu to už niekoľkokrát, stále rovnaká odpoveď. „Spravím to neskôr.“ Hm, presne toto nemá rada, podľa nej je lepšie začať hneď. A bolo by ticho, takto…
Kabelka na plece, ešte kľúče, aby som nezabudla. Nohy natiahnuť. Trochu viac, len keby sa mi nedýchalo ťažko. Akoby som bojovala sama so sebou, so svojím dychom. Možno vlhkosť, dnes mi akosi nesedí. Ťaživá je, akoby mi lepila moje vnútro.…
Som v posteli, na tele cítim chlad posteľnej plachty. Materiál, prebehne mi hlavou a nechávam to tak. Nechce sa mi, premýšľať a trápiť sa s nejakou látkou, nech je akákoľvek, poslúži mi. Len to ma zaujíma. Pohodlie, aby som sa dobre cítila…
Sedím, nohy natiahnuté pred seba. Ponožky nemám, akosi sa mi nechcelo. „Bude ti zima,“ doletí ku mne hlas. Zima? Určite nie, polemizujem kdesi vo svojom vnútri. „Tá podlaha je studená,“ nedá mi pokoj ten istý hlas. „Ále,“ dostanem zo seba…
Dnes, práve začína tento deň. Pondelok, utorok, streda, štvrtok, piatok, možno sobota či nedeľa. To je výber, skutočne pestrá ponuka. Papuče. Mám ich pred sebou, poukladané pekne jednu vedľa druhej. Dbám na to, jednoducho to tak musí byť,…
Som kdesi a sedím. Viem to presne, môj zadok niečo tlačí. Snažím sa, chcem zistiť pôvodcu, byť dôkladný. Hm, smiešne slovo… kedysi možno. Iný príbeh, hovorím si a viem, že mám pravdu. „Pravda,“ povedala by moja matka. Čo to je? Úprimná,…
Moje nohy, jedna a za ňou druhá. Je to tesné, k omylu však nedochádza, aj obdiv si to zaslúži. Dobre vymyslené, jednoducho na striedačku. Kladiem ich vedľa seba, pomaly a presne. Nepremýšľam, konám automaticky. Len tak, akoby som ani…
Ráno. Ústa sa mi otvárajú samé od seba, spal by som. Krásny pocit, chce sa mi zvaliť na nadýchaný vankúš, privrieť oči a nechať sa unášať na vlnách spánku. Ako doteraz, lenže ten protivník… Budík, chcem ho zobrať do prstov, poriadne…
Dnes je taký deň. Matka, aj tá príde, len nie tá moja. Milanova. „Ahoj, miláčik, nezabudni na mamu,“ lúči sa so mnou. „A božtek nebude?“ pýtam sa a smerujem k nemu svoj pohľad. Zatiaľ bez slov, dočkám sa o chvíľu. Skláňa sa ku mne a vtiera…
Dnes je zvláštny deň, pomyslím si. Hm, ani nie, sme uprostred týždňa a táto streda nie je ničím výnimočná. Teda, pre niekoho možno, pre mňa nie. Alebo aj, už mesiac sa pohybujem v tomto priestore. Práve som si spomenula, začínam počítať,…