Ekofikcia v dvoch dejstvách

Výstava Natálie Trejbalovej v košickej galérii Šopa sa zameriava na materiálovo hybridné štruktúry, ktoré sú organické a zároveň aj „umelé“ či nerastné. Niektoré vystavené celky sa vyznačujú mimoriadnou (eko)poetickou intenzitou, iné ostali skôr v rovine náčrtu, píše Dominika Moravčíková

Ekofikcia v dvoch dejstvách

Pred niekoľkými rokmi vyšiel na českej platforme A2larm široko zdieľaný a rezonujúci text Lukáša Senfta o vyhorenej generácií mileniálov a mileniálok. Záver článku s nádejou načrtol budúcnosť mileniálskej generácie definovanú antimaterialistickým medzidruhovým spolužitím. Práve tento obraz budúcich foriem multiorganizmovej kohabitácie mi pripomenula výstava Natálie Trejbalovej Few Thoughts on Floating Spores, ktorej špekulatívny worldbuilding nachádza komorne vypointované uplatnenie v „izbových“ (či skôr tiež „teráriových“) rozmeroch dvoch miestností neogotického sídla košickej galérie Šopa.

V preklade „niekoľko myšlienok“ (few thoughts) v názve výstavy dopredu prezrádza zámer fragmentárnej formy, nie však na úkor dramatickej vycibrenosti inzulárnych „ostrovov“ inštalácií, bohato obklopených prázdnym priestorom, ktorý dodáva výstave nevyhnutnú vzdušnosť a škálu diváckych perspektív pri skúmaní diel. Autorka prostredníctvom dvoch zvolených inštalácií stvárňuje štruktúry, ktoré sú organické a zároveň aj „umelé“ či nerastné, pričom ich materiálová hybridnosť evokuje extraterestriálnu alebo inú fikciu, a tiež nadväzuje na predošlé výstavy v Šope, zahŕňajúce prácu s prírodninami v podobe špecifických naratívov o ekológii aj ekonómii semien a dreva (kolektívna výstava Košice Seed Library. Seeds that Move z roku 2022; kolektívna výstava Letokruhy sa rozširujú… z roku 2023) či v podobe detailného štúdia materiálu a jeho funkcie v ľudskom využití (výstava Martiny Uličianskej Soil & clay z roku 2022).

Dominantnou a tematicky nosnou inštaláciou výstavy Natálie Trejbalovej je „terárium“ – dutý kváder zo skla s otvorenou vrchnou stenou, naplnený vrstvami rôznych sypkých materiálov, samostatných sklenených tabuliek a objektov z fúkaného skla vo viacerých farbách. Sklenené entity vyrastajú z vrstiev machu a pripomínajú rastliny s neznámou biológiou, avšak najvyšším objektom v sústave je živý kaktus, ktorý prerastá vrchnú líniu terária a mierne vystupuje do priestoru. Priznáva tak otvorenosť a priedušnosť dutého skleneného kvádra s biotopom, ktorý sa v priebehu trvania výstavy vyvíja a chemicky pracuje. 

Možnou slabou stránkou inštalácie je zjavná kompozičná náhodnosť v niektorých pozorovateľných vrstvách materiálu za sklom (kombinácie tabuliek skla, sypkého aj kryštalického materiálu, dreviny, machu a ďalších prvkov). Element náhody a chaosu vo vrstvení materiálu sa viaže na tému výstavy v zmysle neriadeného rozmachu organizmov (povedala to samotná autorka v rozhovore pre Kultúrny denník Rádia Devín), ale súčasne tiež oslabuje pôžitok zo skúmania členitého celku ako stvárnenia presnej autorskej vízie, ktorá je v tomto prípade čiastočne náhodne komponovanej náplne terária až druhoradá.

Terárium jednou zo svojich stien vystupuje z interiéru a čiastočne nahrádza jednu sklenenú tabuľu v okne (jeho šírka a výška plne zodpovedá tejto jednej časti okna, ktoré je počas otváracích hodín galérie otvorené), pričom pôvodná tabuľa je otvorená do exteriéru galérie. Voľba vysunutia terária z centra miestnosti do okna dosahuje dramatické vychýlenie, akúsi vypätú „nevyváženosť“ a galerijný priestor rozširuje o nové pohľady – pri náhľade z protiľahlého okna budovy nad dvorom dochádza k novej perspektíve. 

Biotop terária pôsobí ako autonómny systém, ktorý však prostredníctvom vzduchu interaguje s interiérom a svetelne zase s exteriérom za galériou. Pri pohľade z interiéru fialové svetlo zmäkčujúce miestnosť z výšky sťažuje skúmanie vrstiev za sklom a vyzýva tak diváctvo k interakcii s inštaláciou v podobe dosvietenia baterkou telefónu alebo jednoducho k rezignácii na pomôcky a snahe skúmať biotop v daných svetelných podmienkach.

Druhá časť prvej inštalácie sa nachádza na dlážke pri stene, v protiľahlej časti miestnosti oproti teráriu. Pozostáva z dvoch sklenených „bochníkov“ prepojených sklenenou trubicou. Táto dvojitosť pripomína akési priehľadné pľúca a vyvoláva otázky o vzniku tajomných objektov – či boli cudzie materiály pridané vnášaním do skla alebo fúkané sklo obklopilo cudzie predmety. Dvojicu pľúc jemne prikrývajú suché listy.

V druhej miestnosti galérie autorka mení médium a vizuálny jazyk a obmieňa aj ekonómiu (v tomto prípade symetrického) využitia priestoru. Airbrushová maľba napnutá uprostred miestnosti a nasvietená zozadu sa už nevyznačuje takým dôsledným inštalačným riešením, aké charakterizuje terárium a ďalšie sklenené objekty. Plátno je napnuté len po vrchnom obvode a nefixované spodné okraje sa mierne stáčajú dovnútra, čím oslabujú tvarovú pevnosť aj účinok inštalácie.

Jednoduchý florálny námet (hoci trochu komplikovaný nejasnými štruktúrami či tkanivom, ktoré kvety obklopuje) navyše nemá (eko)poetickú intenzitu sklených entít v prvej miestnosti. Je však otázne, aká inštalácia by dosiahla podobnú komplexitu a väzbu na priestor, pokiaľ by malo ísť o dvojrozmerné médium – námety autorky, ktoré sa dajú invenčne rozohrať v materiálovej hybridnosti terária a sklených telies na zemi nie je možné preniesť do dvoch rozmerov maľby tak, aby si zachovali pôvodné efekty. Azda teda ide o neriešiteľnú slabinu výstavy Few Thoughts on Floating Spores, v ktorej niektoré „myšlienky o vznášajúcich sa spóroch“ predstavujú precízne vystavané ekopoetické celky a iné majú skôr charakter náčrtu. Nazdávam sa však, že názov výstavy by bol silnejší, keby sa dôsledne vzťahoval na zhustenú a priestorovo úspornú formu, ktorá vystihuje diela iba jednej z dvoch inštalácií. 


Natália Trejbalová / Few Thoughts on Floating Spores / Kurátor výstavy: Treti Galaxie / Šopa Gallery, Košice /  20. 10. - 11. 11. 2023

Foto: Šopa Gallery 

Dominika Moravčíková | Je poetka, prozaička a doktorandka odboru muzikológia Ústavu hudební vědy na FF UK v Prahe. V Košiciach pôsobí ako dramaturgička a spolukurátorka Galérie Tabačka a spolupodieľa sa tiež na správe rezidenčného programu Literárne rezidencie Košice. V roku 2023 spolupracovala ako redaktorka na dvoch publikáciách vydavateľstva Čierne diery. Poéziu tvorí aj ako súčasť intervencie vo vizuálnom umení, naposledy vo forme básne k dielu umelca Petra Kašpara v rámci výstavy Ceny Oskára Čepana 2022 v bratislavskej Kunsthalle.