Prišla. Ponúkol som ju kávou. Vedel som, že ju nepije. Druhá ponuka sa týkala čaju. „Aký máš?“ spýtala sa. „Ovocný,“ hovorím. „Aký ovocný?“ Idem sa pozrieť. Zo škatule s haraburdami (pexeso, Rubikova kocka, ložiskové guličky, tri staré poštové známky s Gustávom Husákom a chlebové omrvinky) som vytiahol jedno vrecúško so štítkom „citrónový čaj“. Hrdo som jej ho ukázal. Vravím, že som ho potiahol v horskom hoteli pri raňajkách v minulom roku. Nechcela. Nad sušienkou tiež ohŕňala nos, takže som ju nenútil. (Bola asi z roku 2005, ale to som neprezradil.) Odmietla aj perník. Bol čerstvejší. Spred desiatich rokov. Bol dosť tvrdý. Po tom, ako som s ním lúskal orechy, poškodil som jeho vianočnú ozdobu s fajčiacim anjelom. (Ten s obrázkom húfnice Zuzana som zjedol už dávno.) Nakoniec si vypýtala pohár vody. Priniesol som ho v umelohmotnom pohári zo staničného automatu na kávu. Ten zvyšok kávy dal vode trochu interesantnejší vzhľad a menej fádnu chuť. Tých pohárov mám dokopy šesť. Úplne rovnaké nie sú. Spoločne trónia v sklenej skrinke na mieste, kde ľudia obyčajne mávajú brúsené sklo alebo niečo podobné. Napríklad umelý chrup. Zvyčajne svoj. Tvrdil som jej, že som ich dostal k šesťdesiatke. Povedala, že ďakuje. No to už bol najvyšší čas pustiť sa do prednášky.

Keď odchádzala, všimol som si, že vody v pohári neubudlo. Aj tak dobre. Ešte sa zíde. Tak som ju vylial na kaktus. Po roku si to zaslúžil. Tak to má byť. Vodou sa má šetriť. Vo dverách sa ma ešte spýtala, či by som jej neopravil kávovar. „To nie, ale keby si chcela, tak za 30 € Ti pokazím čokoľvek. Nad päť kusov Ti dám zľavu.“ Odmietla. Čo s takými prieberčivými ženami.

Po jej odchode som sa pozrel do chladničky, či sa tam predsa len nevyskytlo niečo na ponúknutie. Zdalo sa, že skutočne nie. Uprostred trónilo jedno rok staré slepačie vajce, na ktorom som skúšal, ako dlho mu potrvá, kým sa z neho niečo vyliahne. Potom ešte dva žulové kamene s veľkosťou dlažobných kociek, nádobka s kyselinou sírovou, trochu kyseliny octovej a ešte nejaké chemikálie, ktoré by asi mimo chladničky vybuchli. Všetko to súviselo s malými chemickými pokusmi. Na škole som toho nemal asi dosť. Bolo dosť učenia. V mrazničke sa však rysovala nejaká požívatina. Mrazený hrach. Bol jedlý, ale v tom vrecku mi slúžil na chladenie boľavého kolena. Ľavého. Či pravého? Už si dobre nepamätám. (To je ten vek.) Keď ma prestane bolieť, uvarím ho. Myslím ten hrach.

Keď som otvoril kuchynskú skrinku, okrem knižiek o chémii tam boli aj tri mentolové cukríky. Zdalo sa mi, že sa na mňa usmievajú. Neviem, čo mali za lubom. Takže predsa len tu niečo bolo. Zvyknem ich prilepiť na šnúrku so štítkom od topánok. Ponorením do teplej vody získam výborný ovocný čaj. Mentolový. Nie lipový. Treba však dávať pozor na postup. Do vody má ísť cukrík, nie štítok. Ten čaj je potom dobrý na imunitu, srdce a ľadviny. Iné vnútorné orgány nepoznám, ale tomu čaju sa iste aj tie potešia. Ak predsa len nesprávne ponorím štítok, čaj zlepší iba imunitu. To je potom zbytočným marením jeho potenciálu. Mrzí ma, že som si nespomenul na tie cukríky skôr. Chvíľku som ešte blúdil pohľadom po kuchyni a zbadal som škatuľku s liekmi. Bolo ich tam habadej, ale iba asi dvadsať druhov. Mohol som jej ponúknuť nejakú tú pilulu. Určite má neduh, na ktorý by pasovala. No čo už. Nebol som asi ideálny hostiteľ, ale počtom svojich ponúk som dal zadosť príslovečnej slovenskej pohostinnosti. Môžem byť spokojný.