Prvý zo spomínaných textov je geniálnym dielom Herberta Avrehama Haggiaga Paganiho (1944 – 1988) – talentovaného umelca, speváka, moderátora a vášnivého obhajcu sionizmu. Pagani bol narodený v Líbyi, odkiaľ bol s rodinou vyhnaný v r. 1967, čiže po tom, čo arabskí agresori prehrali Šesťdňovú vojnu proti Izraelu. Stovky egyptských Židov v Líbyi boli zatknuté, utrpeli bitky, mučenie, väznenie, mnohí boli zavraždení… Zo 7000 Židov zostalo v krajine sotva 100. Dnes nežijú v Líbyi už žiadni Židia. Tomu sa hovorí skutočná etnická čistka. Viac o osudoch židovskej komunity v Líbyi hovorí filmový dokument Poslední Židia Líbye – príbeh starobylej sefardskej komunity transformovanej modernou európskou kultúrou, zasiahnutej fašizmom a brutálnym arabským nacionalizmom a nakoniec zachránenej silou svojej židovskej tradície a viery.

Paganiho detstvo bolo poznačené neustálymi presunmi po Európe. Bol známy svojimi hudobnými adaptáciami francúzskych šansónov, pôsobením v médiách a tvorbou ako napríklad rocková opera Mégalopolis. Hoci sa hlásil k ľavicovým politickým názorom, nijako to neotriaslo jeho skalopevnou podporou Izraela. Jeho najvýraznejším vyjadrením je báseň Plaidoyer pour ma Terre (Prosba za moju Zem), ktorá silno a emotívne obhajuje právo Židov na svoju krajinu a vyzýva na šírenie pravdy v reakcii na pretrvávajúce skresľovanie histórie a kolektívnu patopsychológiu rôznych podôb antisemitizmu (vrátane antisionizmu).

Začítajte sa do jeho mocného textu, ktorý v r. 1976 precítene predniesol vo francúzštine:

Včera som bol v metre a počul som dve dámy, ako hovoria: „Zase tí Židia, s ich požiadavkami v OSN. Otrava na entú!“

Je to pravda. Sme otravní. Svet je z nás nervózny už stáročia. Je to v našej povahe, čo s tým narobíte? Abrahám s jeho jediným Bohom, Mojžiš s Desatorom, Ježiš s druhým lícom pripraveným na ďalšiu facku. Freud, Marx a Einstein – všetci to boli revolucionári, nepriatelia zabehnutého poriadku. Prečo? Pretože ten poriadok ich po celé stáročia vylučoval.

Klásť otázky, vidieť ďalej, meniť svet, meniť osud – to bol osud mojich predkov. A preto nás nenávidia.

Pravicový antisemita obviňuje Židov z boľševickej revolúcie. Je to pravda. Bolo ich tam veľa v roku 1917.

Ľavicový antisemita nás zas obviňuje, že vlastníme Manhattan, že sme správcami kapitalizmu. Aj to je pravda. Je to jednoduché: kultúra, náboženstvo, revolučné myšlienky na jednej strane, peniaze a banky na druhej – to sú jediné prenosné hodnoty, jediné majetky pre tých, čo nemajú krajinu. A teraz, keď ju majú, antisemitizmus vstáva z popola – alebo skôr z nášho popola – a volá sa antisionizmus. Kedysi sa týkal jednotlivcov, dnes sa týka národa. Izrael je geto, Jeruzalem je Varšava. Nacisti, ktorí nás dnes obliehajú, jedia kuskus a hovoria po arabsky, a keď sa ich croissant občas premení na kosák, je to preto, aby nás mohli prenasledovať po celom svete.

Ja, ľavicový Žid, nemám nič spoločné s ľavicou, ktorá chce oslobodiť všetkých, no na úkor niektorých – lebo ja som práve jedným z nich. Mali by sme bojovať za rovnosť, ale aj za právo byť iný. Ak chce ľavica, aby som sa pridal k jej princípom, nesmie prehliadať môj problém. A tým problémom je, že od rímskeho vyhnanstva v 1. storočí občianskeho letopočtu sme boli nenávidení, vyháňaní, utláčaní, okrádaní, prenasledovaní a nútení na konverzie.

Prečo? Pretože naša viera a kultúra boli (a stále sú) vnímané ako nebezpečné. Tu je niekoľko príkladov:

Judazimus bol prvé náboženstvo, ktoré zaviedlo sobotu – povinný týždenný odpočinok. Viete si predstaviť, ako to „potešilo“ faraónov, ktorí stále plánovali výstavbu novej pyramídy?

Judazimus zakazuje otroctvo. Môžete si teda predstaviť, ako to asi znášali Rimania – najväčší veľkoobchodníci s otrockou pracovnou silou v staroveku…

Biblia hovorí: „Zem nepatrí človeku, ale Bohu.“ A z tohto výroku vzišlo pravidlo: každých 49 rokov musela byť pôda vrátená pôvodnému majiteľovi. Predstav si, ako to prijímali pápeži v stredoveku či budovatelia impérií počas renesancie.

Ľudia nesmeli poznať pravdu. A tak mocní najprv zakázali Bibliu, potom nasledovali ohováračky – múry ohovárania, ktoré sa zmenili na skutočné múry a vytvorili getá.

Potom prišla inkvizícia, upálenia na hranici a neskôr žltá hviezda.

Auschwitz bol len zmechanizovaný spôsob genocídy – no bolo ich tisíce iných. Trvalo by mi tri dni, len aby som vymenoval všetky pogromy v Španielsku, Rusku, Poľsku a severnej Afrike.

Keďže bol Žid stále nútený utekať a sťahovať sa, bol všade a zároveň nikde.

Sme ako deti v detských domovoch. Nechcem byť už viac adoptovaný. Nechcem, aby môj život závisel od nálad mojich „majiteľov“. Nechcem byť „občan na prenájom“. Mám dosť klopania na dvere dejín a čakania na vetu: „Vstúp!“ Nie! Ja vstúpim a zakričím: „Som doma na tejto zemi a v nej mám svoju zem: bola mi prisľúbená a bude moja!“

Čo je sionizmus? Je zhrnutý v jednoduchej vete:
„Budúci rok v Jeruzaleme!“

Nie, to nie je slogan z katalógu Club Med. Je to veta z Biblie – najpredávanejšej a zároveň najnepochopenejšej knihy sveta.

A táto modlitba sa stala výkrikom, výkrikom starým viac než 2000 rokov! Otcovia Kolumba, Kafku, Prousta, Chagalla, Marxa, Freuda, Einsteina a dokonca aj pána Kissingera ju opakovali každý rok na Pesach – aspoň raz.

Je sionizmus rasizmus? Nebuďte smiešni! Je azda pieseň „Douce France, cher pays de mon enfance“ (Láskavé Francúzsko, drahá vlasť môjho detstva) rasistická? Sionizmus je meno boja za slobodu!

Každý národ má svojich „Židov“. Francúzi ich majú: sú to Bretónci, Occitánci, Korzičania a prisťahovalci. Taliani majú Sicílčanov, Američania Afroameričanov, Španieli Baskov…

A my sme Židia pre všetkých.

A tým, čo sa ma pýtajú: „A čo Palestínčania?“, odpovedám:
„Som 2000-ročný Palestínčan! Som najstarší utláčaný človek na svete.“

Budem s nimi rokovať, ale svojej krajiny sa nevzdám. Tam je miesta dosť pre dva národy. Hranice si určíme spoločne. Ale existencia jedného štátu nesmie popierať existenciu druhého. Politické rozhodnutia jednej vlády nikdy nespochybňujú existenciu celého národa. Tak prečo by Izrael mal byť výnimkou?

Keď bude Izrael mimo nebezpečenstva, vyberiem si spomedzi Židov a svojich arabských susedov tých, ktorí zdieľajú moje ideály. Ale kým to nenastane, musím byť zjednotený so svojím národom, aj s tými, ktorých možno nemám v láske – aby sme spolu čelili rasizmu, tomu strašnému nepriateľovi.

Descartes sa mýlil, keď povedal:
„Myslím, teda som.“
Pre mňa to nič neznamená. Myslíme už 5000 rokov – a stále nás nechcú uznať!

Mojím mottom je:
„Bránim sa, teda som!“

Paganiho Plaidoyer pour ma Terre nie je len básňou – je to výkrik dejín, osobný i kolektívny prejav židovskej bolesti a hrdosti zároveň. Jeho hlas, plný hnevu, lásky, múdrosti, irónie i neochvejného odhodlania, rezonuje v srdci každého, kto pozná, čo znamená byť vyhnaný a zároveň niekde hlboko zakorenený. Je to hlas Žida, ktorý sa už nechce neustále niekomu prosiť – chce stáť vzpriamene v krajine, ktorá mu patrí nie z titulu dobývania, ale z titulu pamäti, viery, histórie, tradície, koreňov, prežitia a víťaznej budúcnosti, ktorá poslednú generáciu židovského vyhnanstva premení na prvú generáciu vykúpenia!

A práve v tomto duchu nadväzuje aj moja báseň Návrat z básnickej zbierky A pokoj skvitne (2019). Kým Paganiho slová sú výkrikom do sveta, Návrat je tichým filozofickým rozhovorom so zemou (izraelskou), ku ktorej sa človek vracia nie ako cudzinec, ale ako syn. Je to iný tón, ale rovnaký zápal – zápas o domov, o identitu, o právo na život v krajine, ktorá nie je len geopolitickým priestorom, ale duchovnou osou príbehu židovského národa.

Lebo návrat nie je len cestou späť. Je to zároveň aj vzostup, výstup (alija), cesta dopredu — domov. Presne tak ako to opisuje text izraelskej hymny Hatikva: „…Ulefa-atej mizrach, kadima, ajin le-tzijon tzofija…“ (…A smerom k východným okrajom, ďalej, oko hľadí na Sion….)

Matúš Zelieska
NÁVRAT

Svetlo sviec zhasína, prach kryje zvitky,
dym stúpa do výšky i prosba tichá.
Česť prachom prikrytá… Ťažko sa dýcha.

Rana je hlboká, tok žitia plytký…
Kedys‘ v ňom pieseň vĺn radostná znela…

Vyhnanstvo – svereposť¹ a krivdy samé!
Geniza² – úkryt náš! Ničil ťa plameň!
Preživšie zvitky chcú dôjsť do krás cieľa.

Náš návrat k Sionu³ – sefira siedma⁴ –
je nádej víťazstva, vráťme sa domov!
Pútnika túžba: „Ohňa stĺp, veď ma!“
Loď kotvy dvíha už, čuť rachot hromov,
meč bleskov na hrote záhuby jed má…
Kṓneion⁵ duše? Vrav, Faidon Mendelssohnov!⁶

Cieľ náš je ďaleko. Blesk z nebies letí!
Kým úkryt nájdeme, stretnú nás strasti,
no potom budeme žiť navždy v šťastí…
Viac krásy skrýva bôľ s nádejou spätý.

Vzostup a cesta, návrat je nutný,
za morom zhojí sa po rane jazva,
zajtrajšok chceme už dňom mieru nazvať,
nech radosť rozzvučí struny hárf, lutny!

Vráťme jas sviecam i radosť mnohú,
rodinu nech spoja šofaru⁷ zvuky!

Mocný tón vychádza z dutého rohu…

Hľadanie pokoja ukončí muky,
z polí, striech stratí sa červený kohút,
súdržnosť ovlaží kus zeme suchý!

Vytvorme dielo cti, to, čo svet spojí,
rozviňme pergamen pomoci druhým,
hoc času ceruze ubúda z tuhy,
tým zvyškom kreslime svet mieru nový!

_____________________________________________

¹svereposť – krutosť, neúprosnosť

²geniza – miesto na ukrývanie zvitkov a kníh, v ktorých sa objavuje B-žie meno

³Sion – hebr. sijjon = pevnosť, tvrdza – jeden z vrchov, na ktorom bol vybudovaný Jeruzalem; pôvodne starobylá pevnosť Jebuzejcov, ktorú kráľ Dávid po dobytí okolo roku 1000 pred o. l. premenoval na Dávidovo mesto; dnes sa používa ako názov celého Jeruzalema i celého Izraela

⁴sefira siedma – hebr. necach = víťazstvo alebo tiež večnosť; v židovskej devótnej literatúre inšpirovanej nadzmyslovou blízkosťou človeka a B-ha ide o jednu z desiatich ciest (nehmotných síl), ktoré tvoria základ všetkého existujúceho

⁵kṓneion – (gréc.) bolehlav škvrnitý; v staroveku sa používal na výkon trestných rozsudkov (popráv), odvar z bolehlavu bol podaný aj slávnemu gréckemu filozofovi Sokratovi (asi 469 pr. o. l. – 399 pr. o. l.)

⁶Faidon Mendelssohnov – dialóg Faidon (nazvaný podľa Sokratovho žiaka Faidona) napísal v r. 1767 významný nemecko-židovský filozof a učenec Moses Mendelssohn (1729 – 1786); dialóg je modernizovanou verziou Platónovho dialógu o nesmrteľnosti duše

⁷šofar – dychový nástroj vyrobený z rohu barana, kozy, gazely alebo antilopy kudu; trúbi sa naň počas mesiaca Elul, na sviatok Roš Hašana a na záver Dňa zmierenia (Jom Kipur)