V nedeľu 18. 5. 2025 vo veku 67 rokov zomrel profesor Ctirad Václav Pospíšil, rímskokatolícky kňaz a jeden z profesorov dogmatiky, ktorý ovplyvnil moje premýšľanie, hoci (alebo práve preto, že…) bol svojráznou a provokatívnou osobnosťou. Rebelom. Inšpirujúcim exotom uvažujúcim o veciach, ktoré nás presahujú.

Nezabudnem na to, keď som začiatkom roka 2011 po prvýkrát prišiel študovať na Husitskú teologickú fakultu Univerzity Karlovej v Prahe, kde vtedy okrem iného viedol celý 6-semestrálny cyklus starokatolíckej dogmatiky. Prišiel do posluchárne, otvoril okno, sadol si na parapet, zapálil si cigaretu a začal nám prednášať Kristológiu. ☺️ Bol to pre mňa jeden z dovtedy nebývalých symbolov slobody teologického uvažovania.

Ctirad mal podmienku, že prednáša až vtedy, keď prídu aspoň dvaja ľudia – čo bolo pri starokatolíckej disciplíne a množstve študentov dosť zásadnou výzvou. V priebehu rokov, ktoré som následne strávil v Prahe, som preto nahovoril hneď niekoľko ľudí z iných odborov aj fakúlt, aby si zapísali starokatolícku dogmatiku – takže sme tam chodili vo všelijakých divokých zostavách. Humor bol vždy integrálnou súčasťou. Neskutočne veľa sme sa nasmiali.

Jeho učebnice teologickej metodológie, trojičnej teológie, kristológie a soteriológie formovali celú generáciu študentov na snáď všetkých katolíckych teologických fakultách a husitskej fakulte v ČR.

Množstvo bonmotov, myšlienok a príbehov z jeho prednášok dodnes používam vo svojich kázňach a pri svojom teologickom uvažovaní.
Vždy mal nadhľad nad cirkevnými štruktúrami – možno aj z perspektívy svojej skúsenosti z podzemnej cirkvi a rehoľnej formácie u františkánov v čase, keď išlo o podvratnú činnosť a rehole boli zakázané totalitným komunistickým režimom.

V rokoch tradicionalistickej krízy na Katolíckej teologickej fakulte Univerzity Karlovej bol medzi viacerými osobnosťami, ktorých sa nejako dotkla. V jeho prípade mu konkrétne nedovolili získať profesúru. Jeho príbeh sa tým stal ešte zaujímavejším, keďže ako rímskokatolícky teológ, rehoľník a kňaz nakoniec získal profesúru na Husitskej teologickej fakulte.

Áno, vo viacerých témach a životných postojoch sme sa aj nezhodli. Neraz balansoval na hrane slušnosti, čo síce prinášalo veľa humorných a úsmevných situácií, ale aj na úkor iných. V jeho cholerickej povahe som ho zažil pri skúškach aj nadávať a kričať. Mal špecifické poznámky a celkový prístup k ženám či postoje k menšinám.

…a napriek tomu som ho mal veľmi rád. Pre teológiu mu citeľne horelo srdce. A zapaľoval ďalšie. Bola to pre neho oblasť, v ktorej ide o život.

Zbohom, pán profesor! Verím, že sa raz opäť uvidíme vo svetle Toho, ktorého poznávaniu ste zasvätili život. Ďakujem a myslím na Vás!