Izrael pácha v Pásme Gazy genocídu.

Nie, nejde o „údajnú“ genocídu, nejde len o brutálnu vojnu s teroristami z Hamasu, teda verziu „špeciálnej vojenskej operácie“. Je to genocída – najhorší možný vojnový zločin, akého sa štát môže dopustiť; systematické vraždenie a vyhladzovanie Palestínčanov v Pásme Gazy, ktorého cieľom je vymazať ich z mapy ako národ.

Toto nie je hyperbola so zámerom zveličovať a zaujať od „nejakých pro-palestínskych“ aktivistov (hoci mali pravdu už od začiatku protestov), ani od takzvaných „salónnych ľavičiarov“ (ako ich nazval Grigorij Mesežnikov). Na tom, že Izrael pácha v Pásme Gazy genocídu, sa zhodujú nielen relevantné ľudskoprávne organizácie ako Amnesty International, Human Rights Watch, Lekári bez hraníc či osobitý výbor OSN (UNHCR). Zhoda dnes panuje aj medzi relevantnými odborníkmi na otázky genocídy a holokaustu, vrátane izraelských.

Holandský mainstreamový denník NRC nedávno publikoval článok, v ktorom oslovil siedmich popredných svetových akademikov v oblasti výskumu genocídy a holokaustu.

Medzi oslovenými boli izraelskí akademici Raz Segal (Stocktonská Univerzita, USA) a Shmuel Lederman (Open University of Israel), austrálsky profesor a šéfredaktor časopisu, The Journal of Genocide Research, Dirk Moses (City University of New York, USA), austrálska prezidentka Medzinárodnej asociácie výskumníkov genocídy Melanie O’Brien (Univerzita Západnej Austrálie), chorvátská výskumníčka genocídy Iva Vukušič (Utrechská Univerzita, Holandsko), holandský profesor Ugur Ümit Üngör (Amsterdamská Univerzita, Holandsko) a britský profesor Martin Shaw (Univerzita v Sussexe, Veľká Británia).

Článok vysvetľuje, že hoci medzi akademikmi, právnikmi a filozofmi existujú časté spory o tom, ako definovať genocídu, a hoci ide o proces, ktorý sa vyvíja v čase, dnes medzi odborníkmi panuje jednoznačný konsenzus, že Izrael pácha v Pásme Gazy genocídu. Zároveň sa venuje aj častým protiargumentom, ako napríklad „medzinárodný súd ešte nerozhodol“, „Izrael nezabil všetkých v Gaze“ či „ide predsa o vojnu proti Hamasu“.

Citujúc expertov na genocídu, NRC vysvetľuje, že napríklad pri genocíde v Srebrenici bolo Srbmi zavraždených „iba“ 8000 bosnianskych moslimov, že rozdiel medzi vojnovými cieľmi a genocídnymi skutkami je často nejasný (Izrael môže cieliť zároveň na Hamas aj na civilistov) a že genocída je proces, ktorý sa vyvíja v čase, nie od začiatku jasne definovaný plán. Ani holokaust nezačal koncentračnými tábormi.

Hoci sa medzi odborníkmi na genocídu a holokaust nájdu aj takí, ako izraelský Raz Segal, ktorý už niekoľko týždňov po začiatku izraelskej ofenzívy v Gaze, po útokoch Hamasu zo 7. októbra, pre portál Jewish Currents tvrdil, že dôkaz o genocídnych úmysloch Izraela sa dal vyčítať z prvých vyjadrení predstaviteľov izraelskej vlády („nikto v Gaze nie je nevinný“, „sú to zvieratá“, „do Gazy nevpustíme nič!“ a podobne).

Segal v článku spomína aj u nás populárny „protiargument“ – obžalovanie kohokoľvek, kto si dovolí kritizovať Izrael alebo označiť jeho politiku ako genocídnu, z antisemitizmu. Napriek tomu, že autor je sám Žid s izraelským pasom.  Hlasov ako Segal pribúda aj medzi izraelskými akademikmi.

Príkladom je izraelský historik Amos Goldberg z Hebrejskej univerzity v Jeruzaleme, ktorý už v októbri 2024 tvrdil, že Izrael v Gaze pácha genocídu. Pre francúzsky Le Monde, to zhrnul jednoducho: „To čo sa deje v Gaze je genocída, pretože žiadna Gaza už neexistuje. Bola úplne zničená“. Goldberg priznáva, že toto uvedomenie sa v ňom nerodilo ľahko:

„V prvom rade chcem povedať, že je to veľmi bolestivé, pretože obviňujem vlastnú spoločnosť – aj seba. Proti okupácii a apartheidu bojujem už mnoho rokov a veľmi dobre si uvedomujem, že Izrael spáchal závažné vojnové zločiny na okupovaných územiach, ale nikdy som si nevedel predstaviť, že by sme mohli dospieť k takej úrovni krviprelievania a krutosti – ani po 7. októbri.“

Goldberg tiež zdôrazňuje, že predstava, podľa ktorej musia všetky genocídy vyzerať ako holokaust, je mylná. Pripomína, že Spojené štáty americké v marci 2023 uznali prenasledovanie a vraždenie Rohingov v Mjanmarsku za genocídu – aj napriek tomu, že väčšina z nich bola „iba“ vyhnaná a podľa údajov amerického ministerstva zahraničných vecí bolo zabitých „len“ 10 000 ľudí.

„Úroveň a rýchlosť plošného zabíjania obrovského množstva nevinných ľudí – vrátane tých, ktorí sa nachádzali v oblastiach označených Izraelom ako bezpečné zóny –, ničenie domov, infraštruktúry, takmer všetkých nemocníc a univerzít, masové vysídľovanie, úmyselné vyvolávanie hladomoru, likvidácia elít (vrátane zabíjania novinárov, lekárov, profesorov, štátnych úradníkov…) a systematická dehumanizácia Palestínčanov vytvárajú celkový obraz genocídy,“ uzatvára Goldberg, pre Le Monde.

Ďalším izraelským odborník na holokaust a genocídu, ktorý medzičasom zmenil svoj pôvodne opatrný postoj k obvineniam Izraela z genocídy, je Omer Bartov z Brownovej univerzity v USA. Bartov ešte v Novembri 2023 oponoval Segalovi a pre The New York Times tvrdil, že  neverí, že ide o genocídu, aj keď uznával, že existujú dôkazy o izraelských vojnových zločinoch. Bartov pritom sám slúžil v izraelskej armáde a v kibuci Be’eri, ktorý Hamas 7.Októbra 2023 napadol, mal rodinu.

Zlomovým bodom, po ktorom Bartov (a viacerí ďalší odborníci) označil izraelskú ofenzívu v Gaze za genocídu, bol preňho izraelský útok na Rafah v máji minulého roka. Od Januára 2024 vedie Medzinárodný súdny dvor (ICJ) v Haagu oficiálne konanie voči Izraelu vo veci potencionálnej genocídy. Pri takýchto vážnych obvineniach voči štátom zvyčajne trvá roky, kým ICJ vydá verdikt.

No práve preto, že obvinenia z genocídy majú často za cieľ ju buď zastaviť alebo predchádzať jej dokončeniu, ICJ už v Máji 2024, počas izraelského obliehania Rafahu, nariadil Izraelu zastaviť jeho ofenzívu a okamžite umožniť plnú humanitárnu pomoc. Izrael to vtedy odmietol a v ofenzíve pokračoval ďalej. To bolo signálom toho, o čo Izraelu v Gaze ide pre mnohých, dovtedy opatrných, odborníkov na genocídu, ako Bartov, či Goldberg.

Bartov minulý rok napísal pre britský The Guardian článok, v ktorom zhrnul svoju nedávnu cestu do Izraela v júni 2024. Varoval v ňom, že atmosféra strachu, pomsty a dehumanizácie Palestínčanov (nielen v Gaze) znepokojujúco pripomína kultúru a spoločnosť krajín, v ktorých v minulosti došlo k páchaniu genocíd – vrátane nacistického Nemecka. Ako Bartov v článku sám pripomína, jeho doktoranská dizertačná práca na Oxfordskej Univerzite sa zaoberala práve indoktrináciou v nacistickom Nemecku.

Všetci spomenutí odborníci nie sú žiadni okrajoví konšpirátori publikujúci pre fejkové „odborné časopisy“ typu Soňa Petková či Kotlár. Sú to svetovo uznávaní odborníci vo svojom odbore. Dočítali ste sa ale o ich názoroch v slovenských médiách? V Denníku N? Myslel som si.

Ako dnes vyzerá Pásmo Gazy zo vzduchu (dronu), si môžete pozrieť napríklad tu (Rafah), alebo tu (severná časť Pásma Gazy).

Ak toto nie je genocída, čo to potom je?

Napriek tomu slovenské liberálne médiá, vrátane Denníka N, buď mlčia, alebo genocídu relativizujú; správy o masakroch v Gaze iba stenograficky prepisujú, akoby išlo o štatistiky daňového úradu, a správy zo Západného brehu, kde Izrael zintenzívňuje etnickú čistku palestínskeho obyvateľstva, sa do našich médií zväčša ani nedostanú. Ak, tak iba ako poznámka pod čiarou, či v minúte-po-minúte.

Česť výnimkám, ako nedávny, výborne zhrňujúci článok Tomáša Čoreja, v Denníku N. V ňom autor pripomína, že takmer pol milióna ľudí v Gaze nemá čo jesť, že aj prepustení izraelskí rukojemníci Hamasu dnes vyzývajú izraelskú vládu na ukončenie bojov, zatiaľ čo tá sa svojimi genocídnymi úmyslami už ani netají a otvorene hovorí o zničení celej Gazy tak, aby sa tam Palestínčania už nemali možnosť vrátiť.

Hladomor v Gaze vyvolaný blokovaním humanitárnej pomoci Izraelom, je samo o sebe vojnovým zločinom. Od 2. marca 2025 Izrael úplne uzavrel hranice Pásma Gazy pre akúkoľvek humanitárnu pomoc. OSN uvádza, že už dva mesiace čaká na hraniciach viac než 3 000 kamiónov s potravinovou a humanitárnou pomocou, ktorú civilisti v Gaze urgentne potrebujú. Nie, nie je to Hamas, kto tie kamióny s jedlom blokuje, kým Palestínčania v Gaze umierajú hladom. Je to Izrael, ktorý sa rozhodol cielene použiť hladomor, ako nástroj jeho genocídy.

Americká CNN, opisuje príbehy rodín v Gaze takto:

“Vnútri svojho stanového prístrešku v Gaze, zamoreného muchami, Iman Rajab opakovane preosieva hrudky múky cez sito. Polovicu vrecka múky našla v kontajneri na odpadky. Hemží sa hmyzom a vykazuje jasné známky kontaminácie. Napriek tomu je to pre Rajab momentálne najlepšia nádej, ako udržať svojich šesť detí nažive a nakŕmené. Preto múku preosieva znova, aby mohla upiecť chlieb. „Moje deti zvracajú, keď to zjedia. Smrdí to hrozne,“ hovorí Rajab o chlebe, ktorý z tej múky pripravuje. „Ale čo iné môžem robiť? Čím iným ich mám nakŕmiť?“

Ako tvrdí izraelskí historik holokaustu, Amos Goldberg – “Gaza už neexistuje”. OSN odhaduje, že takmer 70 % všetkých budov je zničených. Takmer tri štvrtiny všetkého, čo kedysi stálo v Pásme Gazy, vrátane približne 245 000 domov, sú preč. Pásmo Gazy, v ktorom žije/žilo vyše 2 milióna ľudí má takmer rovnakú rozlohu ako Bratislava.

Skúste si predstaviť, že sa za neustáleho bombardovania túlate Bratislavou medzi ruinami domov, kde stojí len každá štvrtá budova, na ulici vidíte mŕtvoly, ktoré obžierajú hladné psy, a snažíte sa nájsť jedlo, prístup k vode a miesto, kde sa v noci v strachu vyspíte.

OSN už v lete minulého roka uvádzala, že 90 % populácie Pásma Gazy je – aj v dôsledku neustálych izraelských príkazov na „evakuáciu“ – vysídlených zo svojich domov (respektíve toho, čo z nich ešte ostalo). Dnes už medzi tými ruinami nenachádzajú ani len základné jedlo, prístup k pitnej vode, a to všetko za neustáleho bombardovania.

Nezisková organizácia War Child Alliance, v spolupráci s partnermi priamo v Pásme Gazy, uskutočnila štúdiu zameranú na psychologický dopad genocídnej vojny v Gaze. Výsledky:

• 96 % detí v Gaze prežíva pocit, že ich smrť je blízko.
• 92 % detí nedokáže prijať realitu, v ktorej žijú.
• 87 % detí vykazuje známky trvalého strachu.
• 79 % detí trpí opakujúcimi sa nočnými morami.
• 73 % detí prejavuje známky neovládateľnej agresie.
• 49 % detí sa vyjadrilo, že by radšej zomreli, než žili tak, ako žijú dnes.

Palestínske ministerstvo zdravotníctva ešte v marci uviedlo, že počet zavraždených detí presiahol hranicu 15 000. Prečo sú tieto údaje dôveryhodné aj napriek tomu, že sú úrady v Pásme Gazy kontrolované Hamasom, vysvetľuje napríklad francúzsky Le Monde. S najväčšou pravdepodobnosťou ide dokonca o podhodnotené čísla. Ako ukazuje posledná štúdia vedeckého časopisu The Lancet, počet obetí (dnes oficiálne cez 50 000), je minimálne o 40% vyšší oproti oficiálnym údajom.

Podľa zistení neziskovky Save the Children, priemerne viac ako 10 detí denne príde v Pásme Gazy o jednu alebo obe končatiny. Desať detí denne. Treba dodať, že tieto deti sú potom často operované v nemocniciach, ktoré v dôsledku izraelskej blokády nemajú ani základné anestetiká.

O pár rokov neskôr sa práve týchto detí budeme pýtať, prečo sú plné zloby a hnevu…

Vražda 5-ročnej Hind Rajab a jej rodiny

Medzi vyše 15 000 mŕtvych detí v Pásme Gazy, patrila aj 5-ročná Hind Rajab. Tá bola izraelskou armádou zastrelená v aute, spolu so šiestymi členmi jej rodiny, keď sa snažili utiecť pred izraelským bombardovaním v časti Tel al-Hawa (Gaza city).

29. Januára 2024 – Hind Rajab spolu s ďalšími členmi rodiny nastupuje do svojho auta Kia Picanto, aby ušli do bezpečia pred blížiacou sa izraelskou armádou. V aute sa nachádza 5-ročná Hind, jej 15-ročná sesternica Layan, ich teta a strýko, ako aj traja ďalší bratranci a sesternice. O pár okamihov neskôr ich útek zastaví izraelský tank, ktorý začne strieľať na auto. Streľba usmrtí všetkých okrem Layan a Hind.

Vystrašená Layan v panike volá tiesňovú linku Spoločnosti palestínskeho červeného polmesiaca (PRCS) a kričí dispečerke Rane al-Faqeh, že na ich auto strieľa tank a prosí o pomoc. V telefonickom rozhovore (záznam sa nachádza nižšie) opakovane žiada o záchranu. Hovor je náhle prerušený ohlušujúcou streľbou. Telefón potom preberie vystrašená 5-ročná Hind, ktorá s plačom v hlase hovorí dispečerke: „Strašne sa bojím, prosím, príďte!“ Časť zvukového záznamu telefonátu si môžete vypočuť tu.

Dispečerka PRCS zostáva na telefóne s Hind, ktorá je obklopená telami svojich mŕtvych príbuzných v aute. Medzitým sa PRCS snaží získať od izraelskej strany povolenie na vyslanie záchranného tímu, ktorý by Hind vyslobodil. Trvá to niekoľko hodín. V jednom momente Hind hovorí, že sa stmieva, a opakuje ako veľmi sa bojí.

Po dlhých rokovaniach s izraelskou stranou PRCS nakoniec vysiela na miesto sanitku. V nej sa nachádzajú dvaja zdravotníci – Yousef Zeino a Ahmed al-Madhoon. Na miesto dorazia približne o šiestej večer. V tom čase je Hind na linke s dispečerkou už viac než tri hodiny. Hneď po príchode sanitky však tank – napriek predchádzajúcim rokovaniam – spustí na vozidlo paľbu. Obaja zdravotníci sú na mieste usmrtení.

Krátko nato, po zvuku ďalšej série výstrelov, sa Hind odmlčí.

O dva týždne neskôr, keď sa oblasť, kde k incidentu došlo, dostala mimo priamej paľby, boli telá obetí identifikované. Televízia Al-Jazeera, ktorá ako jedna z mála svetových médií má v Pásme Gazy stále svojich reportérov (keďže Izrael nevpúšťa novinárov a médiá do Gazy nezávisle od svojej armády), miesto zdokumentovala.

Spolu so skupinou forenzných výskumníkov z Goldsmiths, Londýnskej univerzity, zverejnila podrobnú forenznú správu o incidente. Porovnávaním a vyhodnocovaním dôkazov zo satelitných snímok z daného dňa, analýzy typu použitej munície na mieste činu či vyhodnotenia telefonického záznamu Layan (a neskôr Hind) analýza potvrdzuje, že na auto strieľal izraelský tank. V aute, v ktorom zahynula Hind so svojou rodinou, bolo zdokumentovaných 335 guliek.

Toto vyšetrovanie opäť vyvracia „oficiálnu verziu“ Izraela, ktorý tvrdil, že v tom čase na mieste nemal žiadne vojenské jednotky. Okrem iného to však ukazuje aj na ľahkosť, s akou Izrael popiera svoje vojnové zločiny — alebo, inak povedané, na ľahkosť, s akou Izrael klame.

Marcový masaker palestínskych paramedikov

23. marec 2025, južná časť Pásma Gazy, Rafah. Po ceste ide jasne označená kolóna sanitiek Červeného polmesiaca. Zasahujú pri zraneniach spôsobených izraelským ostreľovaním. V kolóne sa nachádza aj označené vozidlo OSN a hasičské auto. Zastavuje ich izraelská armáda.

Vo vozidlách je 15 členov pohotovostného záchranného tímu: osem para-medikov, šesť členov civilnej ochrany a jeden pracovník OSN. Po zastavení ich izraelskí vojaci podrobia paľbe – hoci sú evidentne neozbrojení. Následne sú všetci zahrabaní do masového hrobu priamo pri ceste. Vozidlá sú sploštené buldozérom a zahrabané pod zem s nimi.

Na otázky ohľadom incidentu Izrael odpovedá: áno, k streľbe došlo – údajne preto, že kolóna bola „neoznačená“ a bez viditeľných znakov záchranných služieb. O niekoľko dní však na internet uniká video – nahrávka z telefónu jednej z obetí. Jasne zachytáva príchod kolóny, viditeľné záchranárske prvky, sirény, a žiadne zbrane.

Po fiasku s uniknutým videom a po internom „vyšetrovaní“ vlastného konania Izrael mení PR stratégiu: tvrdí, že vojaci konali pod „pocitom reálneho ohrozenia“. Vyšetrovanie uzavrie ako „profesionálne zlyhanie“ jednotlivcov – konkrétne zodpovedných vojakov a jedného zástupcu veliteľa. Výsledok? Prepustenie z funkcie. Veď išlo len o profesionálne zlyhanie…

Izrael možno klame, ale…

To, že Izrael vo svojich vyhláseniach klame, dnes pripúšťajú už aj inak horliví zástancovia Izraela z radov slovenských liberálov. Napríklad, Andrej Bán nedávno napísal, že síce obe strany (Hamas aj Izrael) v konflikte klamú, veľkým rozdielom je ale to, že v Izraeli „sa podozrenia zo zločinov vyšetrujú a vinníci sú súdne trestaní, na palestínskej strane nič také nehrozí”.

Poďme si toto tvrdenie overiť. V Decembri 2022, zverejnila Izraelská ľudskoprávna neziskovka, Yesh Din – Volunteers for Human Rights, správu, podľa ktorej ani nie 1% vyšetrovaní zločinov a prehreškov Izraelskej armády voči Palestínčanom vyústia do súdneho stíhania obvinených. A to bolo pred 7. Októbrom 2023.

Yesh Din, zozbierala vzorku z verejne dostupných dát medzi rokmi 2017 až 2021. Izraelská armáda v tomto období prijala 1 260 obvinení vojakov z trestných činov proti Palestínčanom, vrátane 409 prípadov usmrtenia. Izraelská armáda otvorila iba 248 z týchto prípadov a iba 11 z nich vyústilo do súdných obvinení. Aj tých 11 obvinení zo zabitia, si odsúdení vojaci odslúžili krátkodobými trestami v rámci komunitnej služby v armáde.

Takže Andrej Bán sa síce mýli, ale iba na 99 %. Aj toto naznačuje aká veľká diera je medzi tým, ako je Izrael v slovenskej liberálnej bubline vnímaný („jediná liberálna demokracia na Blízkom Východe“) a tým, čo Izrael reálne robí. A tá diera je tu aj vďaka ideologickej slepote v redakciách našich médií, pokiaľ ide o Izrael.

Masaker za masakrom, no Izrael sa stále “bráni”

Povedzme si teda teraz niečo o tom, ako Izrael chráni civilistov… Podľa správy OSN, tvoria ženy a deti, takmer 70% všetkých obetí v Pásme Gazy. Počet zavraždených detí nad hranicou 15 000, som už spomínal vyššie.

Ku kompletnému obrazu genocídy v Gaze treba tiež spomenúť pravidelné izraelské bombardovanie stanov s utečencami v tzv. „bezpečných zónach“ (BBC dokumentovala minimálne 100 takýchto útokov), novinárov, nemocníc. Mimochodom, pamätáte sa ešte na živú debatu o tom, či v bombardovaných nemocniciach nemal náhodou centrum Hamas? Dnes nie je v Pásme Gazy jediná plne funkčná nemocnica a aj tá debata akosi utíchla. A ak by aj náhodou pod nimi mal svoje tunely, naozaj je tým bombardovanie nemocníc morálne v poriadku?

Ďalej je to aj bombardovanie škôl, demolovanie cintorínov, zabíjanie detí ostreľovačmi (ako to dokumentujú aj svedectvá lekárov z Gazy, pre The New York Times), predčasné narodené deti v inkubátoroch ponechané na smrť – neskôr nájdené plné červov, obhryzené hladujúcimi zatúlanými psami. Znásilňovanie palestínskych zajatcov v izraelských väzniciach (zdokumentované izraelskou neziskovkou B´Tselem, vo výstižne pomenovanej správe „Welcome to Hell“). A nespočetné masové hroby naprieč Gazou, v ktorých často nájdete obete so zviazanými rukami, napovedajúc za akých okolností boli zahrabaní.

Výbor na ochranu novinárov (CPJ) uvádza, že v Gaze umrelo najviac novinárov a pracovníkov médií odkedy začali zbierať dáta z konfliktov vo svete.

Nedávna štúdia Brownovej univerzity v USA, ukazuje, že v Pásme Gazy od začiatku izraelskej ofenzívy po 7. októbri 2023, zahynulo viac novinárov ako vo všetkých doterajších vojnových konfliktoch dokopy. O tom, že tieto čísla obetí novinárov nie sú náhodou, ale cielenou vojenskou stratégiou Izraela (nielen v Gaze), píše čoraz viac svetových médií. Izraelu pritom stačí povedať, že novinári v skutočnosti pracujú pre Hamas, alebo sú sami členmi Hamasu, ako uvádza francúzsky Le Monde.

CPJ dokumentuje túto stratégiu aj v Libanone, počas izraelskej ofenzívy minulý rok. The Guardian si všíma ako aj napriek oficiálnym uisteniam zo strany Izraela, sa nedá ubrániť dojmu, že novinári a reportéri sú vedomým cieľom útokov Izraela v Pásme Gazy.

Morálna a profesionálna hanba slovenskej žurnalistiky

Takže, ešte raz, ak toto nie je genocída, čo to potom je? Mýlia sa odborníci na ňu? Sú to tiež antisemiti, hoci sú sami Židia/Izraelčania? Kde je slovenská žurnalistika? Kde sú liberálni komentátori hovoriaci o hrôzach vojny na Ukrajine? Kde je apel na morálne odsúdenie od našich novinárov? Nič. Nula celá nula nula …

Tí z nás, ktorí izraelsko-palestínsky konflikt sledujú dlhodobo, už pár mesiacov po 7.Októbri tušili, že Izrael má v pláne Pásmo Gazy totálne zničiť. Že genocída Palestínčanov bolo nevyhnutným výsledkom toho, čo Izrael od začiatku vojenskej operácie deklaroval a reálne robil. Správy o masakroch v Pásme Gazy sa aj v Denníku N, stále vojdú len do minúty-po-minúte, stroho opísané stenografickým prístupom, v štýle „ministerstvo zdravotníctva v Gaze, kontrolované Hamasom, uvádza“.

Toľko tu už bolo „vysvetlené“ ako slogan „Od rieky k moru…“ je v skutočnosti výzvou na zničenie Izraela (nie, nie je), až si tí istí komentátori akosi nevšimli, že medzitým už Izrael stihol (aj bez chytľavého sloganu) zničiť celú Gazu. Týždeň, čo týždeň vo svete protestujú státisíce ľudí. Naposledy v Nedeľu v Hágu, cez 100 tisíc ľudí, desiatky tisíc (hoci niektoré média uvádzajú, že až niekoľko stotisíc) protestujúcich v Londýne minulú sobotu, či Berlíne rovnako cez víkend.

Apropo, o proteste v Berlíne sme sa od našich médií samozrejme dozvedeli, pretože „bol násilný“ a preto lebo tam „došlo k stretom“ s políciou, dozvedeli sme sa stroho od našich médií. Nikto si z nich si už ale nedal námahu zistiť prečo k tým stretom došlo. Ako uvádza nemecká DW, „násilný stret“ prišiel od polície, potom, čo protestujúci začali skandovať už vyššie zmienené heslo „Od rieky, k moru, Palestína bude slobodná“. Násilný stret tak začala nemecká polícia, kvôli pokriku, aby sme sa rozumeli.

Tento slogan, je v Nemecku daný mimo zákon, pretože môže byť interpretovaný ako „výzva na zničenie Izraela“ (čo je, aj v kontexte toho, čo Izrael zničil v Gaze doteraz, absurdné).

O drakonických antidemokratických krokoch Nemecka proti pro-palestínskym názorom by sa dal napísať samostatný text. Do akých bizarne nedemokratických polôh sa dostáva si môžete prečítať napríklad v The Guardian, od Hannou Heuensteina. Nie je to len rušenie slávnosti ocenení, na ktorých môžu vystúpiť ľudia kritickí voči Izraelu, ako u nás známa Masha Gessen (ktorá, pri svojej otvorenej kritike Ruska, problém nemala).

Represia akýkoľvek kritických názorov voči Izraelu je populárna aj v Británii, či Spojených štátov amerických, kde Trumpova administratíva unáša ľudí z ulíc a domov a nechá ich miznúť do zadržiavajúcich centier Imigračného a colného úradu (ICE), napriek tomu, že sú legálne americkými občanmi. To všetko za také „prečiny“ ako organizovanie pro-palestínskeho protestu, či spoluautorstvo článku v študentskom časopise, kritického voči Izraelu.

Nemecko, ako uvádza Heuenstein, začína používať pro-palestínske postoje ako dôvod na vyhostenie z krajiny. Populárny americký profesor z Yaleovej univerzity, Jason Stanley, už pred pár mesiacmi vyhlásil, že zo Spojených štátov odchádza spolu so svojou rodinou, pretože nechce svoje deti vychovávať v krajine, ktorá smeruje k fašistickému diktátorskému režimu. Stanley, je autorom bestselleru „How Fascism Works, The Politics of Us and Them“ (slov. „Ako funguje fašizmus, politika My a Oni“).

Stanley, ktorý je sám žid, uvádza ako jeden so znakov novodobého amerického fašizmu, práve zneužívanie pojmu „antisemitizmus“ Trumpovou administratívou na útok proti ľudom (a študentom) otvorene kritizujúcich Izrael za jeho vojnové zločiny v Gaze. Stanley, v rozhovore pre PBS, otvorene hovorí o tom, že to nie sú mierové pro-palestínske protesty študentov naprieč krajinou, ktoré ohrozujú židov v Spojených štátoch.

Naopak, zdôrazňuje niečo, čo slovenskýcm liberálom uniká pri uvažovaní o antisemitizme, v kontexte masívnych študentských protestoch po svete – podstatnú časť protestujúcich totiž tvoria aj židovskí študenti. A dodáva, že je to práve toto cynické zneužívanie pojmu antisemitizmus v prospech politickej represie voči pro-palestínskym protestujúcim, čo posilňuje skutočné antisemitické klišé o tom, že židia kontrolujú všetko a všetkých.

„Je to prvýkrát v mojom živote ako Američana, čo som sa začal obávať o náš status rovnocenných Američanov — nie kvôli protestom na univerzitách, ktorých sa, ako som povedal, zúčastnilo veľa židovských študentov. Ale preto, že sa zrazu nachádzame v centre americkej politiky. Pre nás nikdy nie je dobré byť terčom. A momentálne sme zneužívaní na ničenie demokracie„, povedal Stanley.

A tak, keď budete čítať správy o tom, ako sa vo svete rapídne zdvíha antisemitizmus, je dobré vedieť kto a ako ho definuje a čo tým sleduje. A to je to, čo ani naša slovenská liberálna elita stále nevie pochopiť. Svet sa mení, už dávno nežijeme v povojnovom usporiadaný sveta.

USA vedie fašistická administratíva, všade v Európe rastú fašistické strany, ktoré majú s  ultra-nacionalistami vo vedení súčasného Izraela spoločnú nenávisť voči Arabom, či migrantom. A preto väčšina z nich podporuje izraelskú genocídu a dokonca v nej vidí inšpiráciu ako sa vysporiadať s migrantmi v ich domovských krajinách (od Nemecka, po USA).

Medzitým dnes v Izraeli vládne vláda extrémistov, ktorých by sme na Slovensku nemali problém nazvať pravým menom, teda fašisti (Smotrič, Ben Gvír) s otvorene genocídnymi chuťami, ktoré už ani neskrývajú. Nepriateľom „demokratov“ vo svete je dnes fašizmus a Izrael dnes bohužiaľ stojí na tej opačnej strane barikády.

Genocída je monumentálne zlo

Rok a pol sme počúvali dokola otrepanú frázu, „Izrael má právo na sebaobranu“. Aké práva majú civilisti v Gaze? Majú právo na jedlo? Očividne nie, hladomor státisícov Palestínčanov nám, zdá sa, vadí menej, než pouličná bitka izraelských chuligánov v Amsterdame.

Majú právo sa brániť? Očividne nie, keďže to je už terorizmus. Majú právo, sa po tejto skaze vrátiť do toho, čo ostalo z ich domov? Izrael si to nemyslí. Majú vôbec právo žiť? Čakáme všetci, nech to tam Izrael konečne doklepne, nech je už pokoj a my tu na Západe môžeme pokračovať v tvárení sa, aký sme skvelí humanisti?

Vraj je Gaza príliš ďaleko, aby nás to malo zaujímať. Izrael ale 7.Októbra 2023, ďaleko nebol, hoci je to geograficky tá istá oblasť. Vraj Hamas musí byť zničený a vtedy bude konečne mier a všetci budú žiť šťastne až kým … To len zatiaľ musíme hrdinsky pretrpieť tie videa a obrázky z Gazy, lebo veď taká je vojna. Len sa nedajte emočne vydierať hladujúcimi deťmi… Pozrite sa radšej na Ukrajinu!

No akokoľvek hrozná je vojna na Ukrajine (a hrozná je), akokoľvek hrozné sú vojnové zločiny Ruska (a hrozné teda sú), je to len zlomok toho, čo Izrael (aj v našom mene – západnej civilizácie) pácha v Pásme Gazy. Navyše na populácií, ktorá predtým nemá kam ujsť, hnaná ako dobytok stále do menších kúskoch ruín toho, čo ostalo z ich domovov. A aj tam ich čaká len ďalšie bombardovanie, hlad a beznádej.

Takže ešte raz. Izrael pácha v Pásme Gazy genocídu. Profesor Martin Shaw (Univerzita v Sussexe) pre holandský denník NRC vysvetľuje, že termín genocída má v sebe odjakživa silný morálny náboj z dobrého dôvodu:

„Na rozdiel od vojny, ktorá môže byť v princípe legitímna, genocída nie je legitímna nikdy. Genocída je kategória, ktorá zahŕňa monumentálne zlo pokusu o vyhladenie civilného obyvateľstva, spoločností a skupín.“

Ak naši novinári takéto monumentálne zlo nedokážu ani len pomenovať a rozpoznať a nieto ešte jasne odsúdiť, tak si skrátka nerobia svoju prácu v spoločnosti. V konečnom dôsledku na to doplácajú, ako ich čitatelia, tým, že nerozumejú plnému kontextu toho, čo sa deje. Ale aj samotné média, lebo z dlhodobého hľadiska to bude ďalej naštrbovať ich dôveru.