August 1968.

Môj dedko Janko, vtedy mladý zamestnanec „es-té-esky”, vstal v to ráno do práce. Áno, v to historické ráno, kedy bolo celé Československo na nohách. V šoku, v strachu, v sklamaní.

Aj skoro ráno na dedine bol neobvyklý ruch. Chlapi sa v tak netypickú hodinu schádzali pred krčmou a ladili rádio. S rovnakými pocitmi. Ľudia sa po chvíli predsalen vybrali každý svojím pracovným smerom, veď vraj „kto nepracuje, nech neje”.

V Stropkove už bola situácia z rádia reálnejšia. Od jedného konca mesta po druhý jazdilo vojenské vozidlo GAZ so sklopenou strechou, z ktorého výstražne trčal guľomet pripravený k okamžitej obsluhe.

Keď Janko prišiel do roboty, aj tam už boli všetci na nohách. Nikto nepracoval, nikto nevedel, čo má robiť. Chlapi stáli vo dvore medzi strojmi a živo diskutovali, niektorí s cigaretou v ruke. Keď ho zbadal jeden fajčiaci kolega, rýchlo odhodil tú svoju ešte nedokončenú a prirútil sa k Jankovi. Schytil ho za golier a kričal mu priamo do tváre:

„Ty šaľeni Rusnaku! To vy sce jich tu zavolaľi!!!”

Janko sa po prvotnom šoku rýchlo spamätal a kolegu od seba odsotil.

“Я Русин был, єсмь і буду. Але я ту никого не кликав!”, ohradil sa Janko s rozvahou jemu vlastnou.

(pozn.: Ja Rusyn bŷl, jesm i budu. Ale ja tu nykoho ne klykav! – rusínsky jazyk. Po slovensky by to znelo asi takto: Rusínom som, bol som, aj budem. Ale ja som tu nikoho nezavolal!)

Či môj dedko Janko v tej chvíli naozaj citoval nášho najvýznamnejšieho buditeľa Alexandra Duchnoviča alebo mu len silná spomienka na rusínsku školu vo svojej obci zo slobodného medzivojnového obdobia vošla do inej silnej spomienky z obdobia povojnového, toho neslobodného, ostane pre mňa navždy záhadou.

No táto vyrozprávaná spomienka sa aj mňa silno dotkla. Ešte aj teraz v súčasnosti. Darmo, máme rovnakú krv, rovnakú národnostnú identitu.

Je marec 2025.

Stojím na námestí v Stropkove. Ďalší typický každo-dvojtýždňový podvečer. Len tento o dosť iný. Dnes to nie sú Košice.

Malá skupinka organizátorov, malý protest, v malom meste. To sú veľké veci!

Bola som pozvaná ako rečník do regiónu, odkiaľ pochádzam, kde mám svoje korene. Pre mňa dnešné veci o to väčšie. A veľká česť!

Pri príprave prejavu som dlho rozmýšľala ako sa tomuto regiónu prihovoriť. Regiónu, ktorý je, ako aj mnohé ďalšie na okraji našej krajiny, aj na okraji záujmu. Väčšinou. Teda okrem predvolebného obdobia s typickou príchuťou populizmu. Ale je to aj región, v ktorom stále žije množstvo ľudí rôznych národností. Aj tej mojej – rusínskej.

V svojom prejave sa postupne dotýkam tých všeobecných stigiem, ktoré našu krajinu, aj tento región, tak veľmi bolia a ich riešenia sú v nedohľadne. Až prichádzam k tým, ktoré sa týkajú našej národnostnej menšiny. A plynule v prejave prechádzam zo slovenského do rusínskeho jazyka.

Vo svojom materinskom jazyku pokračujem okolo, nepochopiteľne i paradoxne, stále prevládajúceho spomienkového optimizmu v tejto časti našej krajiny. Okolo zabúdania na likvidáciu rusínskej národnostnej menšiny a likvidáciu gréckokatolíckej cirkvi za bývalého režimu. Okolo tých prejavov režimových čŕt, ktoré majú paralely, žiaľ, aj v dnešnej dobe.

Až prichádzam k tej najvýraznejšej stigme z 1968-ho, ktorú ale pocítilo celé Československo.

Pre potreby tohto blogu budem ďalej citovať úsek zo svojho rečníckeho prejavu z tohto protestu preložený do slovenského jazyka:

“(…) Dnes sa aj o Rusínoch hovorí rovnako (nepravdivo) – Že nemá význam ich presviedčať. Že nemá význam im ukazovať, čo je pravda. Že to Rusíni tu v ´68-om zavolali okupantov.”

“A chto jich tu zavolal kedz ňe vi?”, využila moje nadýchnutie sa jedna pani z davu.

Nebudem klamať, že jej reakcia ma neprekvapila. Po prvotnom šoku som sa ale rýchlo spamätala a pokojne som pokračovala vo svojom pripravenom prejave ďalej.

“Áno, je pravda, že Vasiľ Biľak mal rusínsky pôvod. Ale nie je pravda, že Rusíni tu pozvali okupačné vojská. Podobný obraz akým je “biľakova stigma” na našej rusínskej národnosti, podobný obraz robí súčasná vláda o celej našej krajine, o celom Slovensku. A tvorí obrovskú stigmu, ktorú budú niesť ešte generácie po nás. Mnohí sa za Biľaka hanbíme. A hanbíme sa aj za to čo vo svete i doma robí aktuálna vládna garnitúra. (…)”, ukončila som túto tému v rámci svojho rečníckeho prejavu. Zo strany zhromaždených prišlo hlučné a emotívne pochopenie.

Reč ďalej ešte chvíľu pokračovala a snažila sa dovysvetliť, že ruská agresia u nášho suseda dnes, pod ktorou zomierajú mnohí nevinní ľudia, tiež rôznych národností, vrátane Rusínov z Podkarpatia, je riadená z rovnakého centra ako bol riadený celý odnárodňovací proces rusínskej národnostnej menšiny za socializmu u nás.

Svoj prejav som ukončila po slovensky. S prianím si takého imidžu pre našu krajinu, ktorý je pravdivý a ktorý si všetci ľudia na Slovensku naozaj zaslúžia. Hold: “Slovensko so všetkými svojimi regiónmi a menšinami patrí do Európy. Aj Rusíni a ďalšie národnosti sú Európa. Aj Stropkov je Európa!”
(Zdroj citácie: rečnícky prejav autorky tohto blogu z protestu pod názvom Stropkov proti strachu, lži a nenávisti, marec 2025)

Biľakovu stigmu pre jeho etnický pôvod musí rusínska národnostná menšina niesť ešte aj po 57 rokoch. Ostáva mi len veriť, že som svojou malou čiastkou mohla prispieť k jej postupnému uprataniu.

Nuž, a teraz si skúsme predstaviť ako dlho budeme niesť všetky ostatné stigmy od aktuálnej vládnej garnitúry, ktoré sa tu za ten rok a pol, a navyše po ich nedávnych zahraničných cestách, stihli vytvoriť.

Foto: Občiansky protest ,,Stropkov proti strachu, lži a nenávisti“, Stropkov, 21.3.2025